reklama

Teória viazaného verša pre laikov - Balada a villanelle

Zosobnenie tragickej básne pre epikov i lyrikov, to je skrátka balada. No, skrátka. Ono je to často rezko zdĺhavá záležitosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pôvodne vyšla z ľudu (ale netreba jej preto automaticky pripisovať socialistické ideály), z pohľadu strofy sa však zameriam na takzvanú umelú baladu. Je to zvláštny termín, keď výtvor konkrétneho autora nazveme umelým, literárna teória však vznikala v dobách pred internetom, a tak nebolo toho, kto by teoretikom v diskusii ozrejmil, ako úprimne naozajstné sú výtvory jednotlivcov.

Balady všetci poznáme. Azda nikomu nemusím vysvetľovať, že sa v nich často vyskytovali fantastické prvky, niektoré state (nazvime si ich refrény) sa opakovali a dej končí zásadne nešťastne, ba až tragicky, smrťou, večným prekliatím, zatratením a pod. Balady sú dosť podobné antickým ódam. V našich končinách sú balady prítomné v hojnom počte, za mňa nedám dopustiť na Jána Botta, ktorý je v nich neprekonateľne podmanivý (Žltú ľaliu poznáte všetci, nie?). A za Čechov spomeniem Karla Jaromíra Erbena. Jednoducho, romantici sa v nich videli. Ja si balady píšem po svojom, napríklad:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

BALADA O SIZYFOVSKEJ TÚŽBE PO ODPUSTENÍ

Popri prúde dravej rieky

tečie život čiarou v dlani.

Aspoň chvíľku chce byť s niekým,

s kým sa cíti milovaný.

Sľúbi vetrík lístku z brezy:

„K zemi nedopadneš tvrdo!“

Hrá sa vedľa briezky, medzi

ňou a uplakanou vŕbou.

Vzlietne lístok, vánku verí,

ten však city neutají

k bútľavine, preto smery

popletie si a je v háji.

Dopad lístku trhá žily,

láme srdce, zrak má vlahý,

už sa viacej nepomýli,

utrie slzy: „Zbohom, drahý!“

„Riečnym vílam láskaš vlásky,

ony v kmeňoch cítia pílu.

Osud vie byť krutý, ťažký,

nedopustí výkrik – Miluj!“

Ako sa to skončí? Ktovie.

Lístok utopí sa v riave

a tá čiare v dlani povie:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Víchor, nože duj k tej pravej!“

A tak čerí brehy, vzlyká,

hľadá lístok na hladine.

Breza s vŕbou nešli nikam.

Či to zbadá? Či ich minie?

Popri prúde dravej rieky

tečie život čiarou v dlani.

Aspoň chvíľku chce byť s niekým,

s kým sa cíti milovaný…

 V 19. storočí sa do popredia dostali aj sociálne balady, pretože spoločenské nerovnosti sú vďačným námetom ziskuchtivých a mocibažných tvorov, spisovateľov nevynímajúc.

Ale to som preskočil podstatný moment. V 15, storočí sa vo Francúzsku presadila samostatná stroficky vyhranená forma umelej balady. Klasická francúzska balada sa skladá z troch osemveršových strof s posledným veršom čoby refrénom (označený veľkým písmenom)v rýmovej schéme ababbcbC ababbcbC ababbcbC bcbC. Isto ste si všimli, že je za tromi strofami uvedená aj ďalšia štvorveršová strofa, ktorá sa nazýva „poslanie“ a je to akýsi dovetok, ktorý sa k baladám často pridružoval.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedným z prvých a zároveň svojských šíriteľov bol Francois Villon. Jeho villonská balada mala sedem až dvanásť veršov a štvorveršové alebo päťveršové poslanie. Príklad:

BALADA O CESTNEJ SRNKE

Bola raz jedna malá srnka z plání,

nechcela lesu svoje túžby oddať.

Od matky zutekala na svitaní,

diviaky zem tam zryli v hladných ódach.

Hluk prašnej autostrády sluchy bodal.

Za chrbtom tučné veže fajčili si

len atómové cigary a krysy 

dedinské psiská mačkám hnali s rykom.

Dnes rozpoviem vám, prečo asi visí

pri ceste čierny rubáš poľovníkov.

Z Pohraníc smerom k Obdokovciam, páni,

vyšla si srnka, bývala to móda

jesennej kolekcie pre pozvaných,

SkryťVypnúť reklamu
reklama

a zrela betónové nohy, bodaj

by mohla pobehnúť si, nesloboda

zvieratám zakazuje nahor prísť si

a na Ferrari vychutnať si čísi

neľudský pocit, ktorý s vetrom vznikol,

 uháňať ako obeť, dnes aj ty si

pri ceste čierny rubáš poľovníkov.

S pohľadom ku oblohe srnčia pani

nevidí, ako si ju cesta podá,

obecná, sem-tam nielen deti zraní

a vencom na krajnici svedčí voda,

čo z očí oblohy to na Heroda

dáva i umýva si ruky, zvýši 

tie stávky, zovrú šoférove rysy

v grimase strachu, svedčia nešťastníkom.

No už je to tu! Brzda! Zrážka! Zlý si,

pri ceste čierny rubáš poľovníkov.

Poslanie

Ako tú srnku na večnosti z misy

aj tvoju dušu budú hlodať lysí

anjeli, padlí a či s božským vzlykom,

jedno je, ako dobre vešal by si

pri ceste čierny rubáš poľovníkov.

Najobsiahlejšou baladou je takzvaný „kráľovský spev“, ktorý mal až päť strof (a poslanie), často jedenásťveršových v schéme ababccbbabA ababccbbabA ababccbbabA ababccbbabA ababccbbabA bbabA.

KRÁĽOVSKÝ SPEV O PRVEJ A VLASTNE KAŽDEJ NOCI

Má rozum vo vrecku... nohavíc.
Ten chlipník! Či mu tam pomôže?
Keď myslí na ženy, postaví
v pozore myšlienky o koze,
pokým sa zrkadlí v priecestiach,
po smere k oddaným nevestám
alebo k slobodným, vo voze
miesta je dosť, vari nezmôže
naplniť pojazdné predstavy
textilných bádaní o póze:
Má rozum vo vrecku nohavíc.

Rázporky tlčú sa o správy
o krajoch, kde sídli nebožiec,
spopod tých rozumných nohavíc
otvory vyvŕta o sto šesť!
Vyjde si panička do mesta?
On číhať na lane neprestal!
Hlupákom nasadí parožie
so slastným vzdychnutím: Ó, Bože!“
Kočiar si na rohu odstaví,
odistí chystané nálože,
má rozum vo vrecku nohavíc.

V hlave má vymleté obavy,
omieľa dokola o póze,
vztýčenej, rozum už nebaví
pýtať si príkazy. Nemôže
v rozkroku v poradí stále stáť
a čakať na nález v mase strát.
Získava mladuchy na to, že
skúsenosť otŕča zámožne,
na zbierku motýľov, na pávy
dievčatá privábi, pretože
má rozum vo vrecku nohavíc.

Má rozum vo vrecku... nohavíc.
Už sme to počuli, takto znie
volanie o pomoc. Popraviť
toho, čo dokázal nemožné,
hrozia, ak chystá sa neprestať,
po jari slní sa na cestách,
nezbedný záletník s vinou, že?
Neverných nebýva málo žien.
S rozumom v koncoch sa objaví
kord, ktorý s hlavou je na nože.
Má rozum vo vrecku nohavíc.

Po rokoch hlavu má v pohlaví,
po hlavnej nejazdí, chce ho zem.
Po hlave vrhal sa na davy,
pohlavár dámskych tiel, akože
láka ho Zita, či Modesta,
verte mu! Padol a kiežby vstal!
Rázporok ideu premôže.
Zvoľnite, aby vám nepošiel!
Mozog má z myslenia boľavý.
Pichá si modrotlač do kože:
Má rozum vo vrecku nohavíc.

Mysliteľ rakvu si vymôže,
končia sa postranné odnože
príbehu, v ktorom niet úľavy.
Hľa, modrá pilulka! Možnože
má rozum vo vrecku nohavíc!

Asi ste si to už zrátali, ale všimnite si, koľko potrebujete rôznych slov, čo sa rýmujú, len v klasickej balade je to dvanásť a dva rýmy typu „b“. To je, ak nechceme rýmovať rovnaké slovné druhy, značne zložitá záležitosť. Pri kráľovskom speve je to však dvadsaťpäť plus tri rýmy typu „b“, šestnásť plus jeden rým typu „a“ a desať rýmov typu „c“. To je pri zachovaní deja a významu balady úloha na hranici nemožného.

Z uvedeného vyplýva, že na francúzsku baladu potrebujete vhodný jazyk. Dokonca aj angličtina mala s touto formou problémy (hoci ju romantici praktizovali) a nie je to veru forma pre každého. Aj inak vynikajúci básnici si na nej môžu vylámať zuby a nie je to hanba.

Keď už som pri balade, spomeniem ešte jednu francúzsku formu strofy zvanú villanelle. Tiež využíva refrény, ale ide len o päť trojverší a jedno štvorveršie, kde prvý a tretí verš prvej strofy rovná sa refrén, ktorý sa na striedačku obmieňa v ďalších strofách a v poslednom štvorverší sa zopakujú na záver oba refrény. Zapisuje sa to takto – A1bA2 abA1 abA2 abA1 abA2 abA1A2. Pôvodne to bola talianska ľudová pastorálna baladická skladba bez pevnej formy, spomínaný poetický úzus vznikol vo Francúzsku na počiatku 17. storočia. Údajne je najviac villanellov napísaných po anglicky a v súčasnosti je to veľmi vzácna strofa. Príklad:

NA POČIATKU

Na počiatku slovo osvetlilo vesmír. Smelo?

No a potom zazrel som ťa, ako tvoríš priestor.

Na počiatku bolo slovo, ktoré zahorelo.

Povedal som: „Počkaj na mňa, tmavé božské dielo!“

„Svätožiara nemá pri dvoch netopieroch miesto.“

Na počiatku slovo osvetlilo vesmír. Smelo!

Počkala si. Zachytil som tvoje vlasy čelom.

Ovinula si ma, zvodkyňa, a riekla: „Nestoj!“

Na počiatku bolo slovo, ktoré zahorelo.

V behu zrátali sme dve a vyšlo jedno telo.

Jeden rytmus, jedna téma, jedno plodné gesto.

Na počiatku slovo osvetlilo vesmír. Smelo.

Pre budúcnosť bleskom stali sme sa leporelom.

Spred obrázkov iba nadpis žiaril: „Dopovedz to!“

Na počiatku bolo slovo, ktoré zahorelo.

Posledné „ach“ do ozveny v klenbe vyletelo.

Vraj tam sídlil strojca lásky, všemohúci gestor.

Na počiatku slovo osvetlilo vesmír. Smelo?

Na počiatku bolo slovo, ktoré zahorelo.

A to je k baladám z mojej strany všetko.

Erik Kriššák

Erik Kriššák

Bloger 
  • Počet článkov:  689
  •  | 
  • Páči sa:  166x

Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík:  PoéziaTextyBásnické grify v praxiPrózaPre detiSúkromnéO hudbeInéKomiksJazerní básnici a iné preklady

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu