Ide o baladu a okolie, sonet a okolie, haiku a jednu časť venovanú nepravidelným zvláštnostiam ako le lai (česky lejch) alebo canzone nemeckých minnesängrov). Poďme k veci! Jedna zo základných strof vôbec je:
STANCA alias OKTÁVA
Nemýľte si ju s anglickým pojmom stanza, ktorý označuje akúkoľvek strofu. Tu sa bavíme o prísne osemveršovej strofe s rýmovým vzorom abababcc a má päť jambických stôp (a teda podľa správnosti by mala mať desať slabík). Stanca alebo tiež oktáva vznikla okolo 13. storočia a vďačíme za ňu talianskym trubadúrom. Uvedená schéma sa nazýva aj toskánska stanca. Existuje aj variant abababab nazývaný sicílska stanca.
Príklad:
ČERTOVICA
Tie vypálené jazvy za fasádou
usmiatej tváre stále kuli pikle,
kým biele zuby ako klepce kládol
som na postriežke, je to neobvyklé?
Mám pocit, že som neodbytne na mol,
abstinent v pasci, v nekonečnom cykle
zárezov v duši, v Biblii sa píše,
že mierim zhora do pekelnej ríše.
Už som tu, badám, brána otvorená,
kde nájdem stráže, ktoré by mi pichli?
S vidlami niekde hádžu kopy sena
tam do pahreby pod kotlom, čo rýchlym
tempom hneď vzplanie, ako chtivá žena,
dokonca eunusi tiež nad ňou vzdychli.
Nik nikde, Peklo prázdnom mučiť ráči,
so sebou navždy, to si neprepáčim!
Problém je, že akonáhle vytiahla päty z Talianska, začína sa terminologický mišmaš. Francúzi týmto výrazom označovali všetko od štvorveršovej po štrnásťveršovú strofu a podľa mňa to nie je to isté ako oktáva. Briti si ju zasa spájajú s takzvanou Spencerovou stancou, ktorú tiež len ťažko nazvať oktávou, pretože má deväť veršov a kódové značenie rýmov je ababbcbcc. Podľa všetkého šlo skôr o variant nóny (pozri štvrtú časť o strofách):
NEVOLÁM SA „Z TANCA“
Už neveríme majestátnym drakom,
čo spaľovali detské oči zvnútra.
Vraj vychladnuté túžby ledajako
sú votkávané do životných útrap.
Sme prázdne schránky, dotrhané futrá
a doživotní slepci ku okrasám.
Náš pohľad iba zriedka zblúdi k vnútram,
kde láska k vzdušným zámkom živiť dá sa.
Až zahynieme, azda vzplanú zasa.
A hajde do Francúzska. Spomínate si na tri základné stredoveké strofy z prvého článku? Rondel už máme za sebou, baladu pred sebou a potom tam bol ešte útvar nazvaný:
VIRELAI
Čo to je? Priznávam sa, o virelai som počas školy nezakopol. Nepamätám si, že by sa o ňom špeciálne učilo a hoci mám čo-to načítané aj z francúzskej (samozrejme, prekladovej, žiaľ, týmto jazykom nevládnem) dobovej poézie, špeciálne si naň nespomínam.
Každopádne bol v trinástom a štrnástom storočí veľmi populárny v hudobnej brandži. Nemal úplne pevnú štruktúru, refrény boli od trojveršových po päťveršové. Zvyčajná forma bola – refrén, sloha, refrén, sloha, refrén, sloha, refrén. Sloha bola trojveršová.
V pätnástom storočí sa vzdal hudobného sprievodu a začalo sa mu dariť aj na poli písanej poézie. V tomto tvare dostal rýmovú schému aab aab aab bbc bbc bbc ccd ccd ccd a tak ďalej, pokiaľ sa dalo a bola chuť veršovať. Tretí verš bol vždy skrátený, čo do počtu stôp. Niekedy sa prvé dva verše úvodnej strofy stali zároveň refrénom, ktorý sa opakoval v ďalších strofách (buď jeden alebo druhý verš) a na záver sa zopakovali oba. Priznávam bez mučenia, že toto je pre mňa dosť neobchytaná záležitosť.
Príklad:
BANÁLNY VIRELAI
Nože zdúchni, neplecha!
Všetky túžby zanechám
v priepasti.
Svoje srdce nevlastním,
nakrájam ho na časti,
zahyniem.
Vôňa mäsa z kuchyne
vábivá je pre iné
potvory.
Stačilo!
V hudbe existovala aj jednostrofová forma virelai zvaná bergerette. Nakoľko je fuška k tomu čosi zmysluplné dohľadať, vytvoril som si svoj vlastný vychádzajúci z jednej variácie refrénu hudobného virelai. Našiel som vám aspoň jedného autora – Josquin des Prez a jeho Bergerette savoyenne, máte ho v odkaze: http://www.lieder.net/get_text.html?TextId=52530
BOZKY
A vraj, že sa nestáva,
aby tvoje hravé pery
vyprevádzali ma z dverí.
Si tu? Pekná predstava!
A vraj, že sa nestáva…
