Každopádne neexistuje azda oblasť ľudskej činnosti (snáď sa zhodneme, že poézia nie je nečinnosť), ktorá by si neprešla štádiom zrodu, rozvoja, nadobudnutia a rozvíjania formy, až sa zrazu začali tí, čo formou nevládli, búriť a snažili sa, zväčša intuitívne a po chvíľke aj predvídateľne boriť zaužívané cesty.
Poézia nie je výnimkou. Predpokladajme teraz, že poézia je jednou z foriem literatúry, a teda ide o niečo, čo možno napísať a prečítať. Inými slovami, je vyjadrená jazykom. A viete, čo je zábavné? Je len otázkou času, kedy sa nájdu jedinci, ktorí sa snažia preklenúť limity jazyka a snažia sa nájsť niečo „slobodnejšie“. Ani sa nenazdáte a už na vás džavocú dadaisti, kážu modernisti, odkazujú postmodernisti a výkony nevykazujú minimalisti.
Úprimne, netuším, kde presne ležia hranice, kedy sa ešte bavíme o zmysluplnej poézii a kedy už ide len o ľudskú hlúposť preoblečenú za manifest. Inak, čím viac avantgarda, tým viac manifestov a vysvetľujúcich deklarácií. Nečudo, málokedy jej ľudia rozumejú bez návodu. A to platí aj o jej vlastných protagonistoch. Osobne používam jednoduchý rozpoznávací nástroj – zdravý rozum (a cit).
Aby som nebol abstraktný, uvediem niekoľko príkladov poézie, ktorá pre mňa nemá žiadnu výpovednú hodnotu, ale napriek tomu patrí k svetovo uznávaným kúskom.
3 básne
napísané vo
vlastnom jazyku
Líši sa od iných:
jeho slová nemajú
konkrétny význam
Č. 1
Dyr bul sčyl
uberšščur
skum
vy so bu
r l ez
(úryvok, Alexej Kručonych, 1913)
BACHRÁŇA
chušók žarpariasaj
zachúchu vyjéjúčiač
vuJÉnit ziúnč
bužáčiaj sagtÉg
čákit
JÉpša
žiariaca tro
(Ilja Zdanevič, 1922)
BA
BA-BA
BA-BA
GODEN BUBA
BUBA
BA
(Vasilisk Gnedov, 1913)
NA OBSADENIE PALESTÍNY ANGLIČANMI
Sojneka žä neira
Lipitaróza kuba
Vejda lejdé
Côbé
Tuka ťuka viej
Ojok kjok Eb
Hepcup
Up
Pi
(Igor Terentiev, 1918)
Stretol som aj s „poéziou“ voľne pokladaných písmen za seba, niečo ako:
Bdghskeu shdfk fkfelfww
Dhfskdfsd fskdgotm a
Jvsuj jkrf m rlr fkf
Ds irereoplhgdu ii
Djhnq kfpô
(vlastná interpretácia, nemám teraz poruke majstrovský originál)
Všimnite si, čo majú všetky ukážky spoločné. Je to snaha o nevyjadrenie ničoho, prípadne, o vyjadrenie niečoho, čo následne autori popíšu v nejakej svojej deklaračnej próze, aby dokázali, ako sú za hranicami ordinárnych jazykov. Ruku na srdce. Okrem toho, že to mohla byť naozaj zábava písať a niektoré brebty potešia batoľatá, aký to má reálny význam pre čitateľov?
Dokázať, že aj opica búchaním po klávesnici dokáže stvoriť podobnú „poéziu“? Všimnite si, že v prvej ukážke autor zostúpi z piedestálu vyššieho prežívania a bežným jazykom vysvetlí plebsu, o čo ide, inak by ho s tým nevpustili hádam ani na toalety susediace s vydavateľstvom. Na obsadenie Palestíny Angličanmi má pre istotu aspoň zrozumiteľný nadpis a pokiaľ chcel autor vyjadriť nezmyselnosť tohto aktu, tak sa mu to dokonca podarilo.
Samozrejme, ide o preklady, takže nám ostáva dúfať, že sa prekladatelia zhostili významu básní so cťou. Minimálne transkripcie.
Inými slovami, nebuďte formálni! Nikdy neviete, či sa v záplave predškolských hier nezaskvie práve vaša tvorba a svet vás (posmrtne, s tým treba počítať) objaví!