reklama

Teória viazaného verša pre laikov - Lyrika, epika a (nielen) citová dráma

Nedávno mi facebook pripomenul očividnú samozrejmosť – väčšina konzumentov a tvorcov tamojšej poézie stotožňuje poéziu s vyjadrením citov autora. Je to naozaj tak?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Môže byť. Úzkoprsé pohľady na umenie sú staré tak, že aj najstaršie remeslo popri nich vyznieva ako voľačo moderné. Nakoľko je to do veľkej miery odraz vlastných preferencií každého z nás, nemienim presviedčať presvedčených, nanucovať vlastné názory po vzore komunistickej idylky a ani prehlasovať nasledujúce vety za jedinú pravdu nadradenú ľubovoľným božským entitám. Dovoľte mi však trošku sa zamyslieť.

Kým začnem, pripomeňme si základnú školu poznatkom – existujú tri základné druhy umeleckej literatúry. Lyrika, epika a dráma. Verte, neverte, veršovať možno všetky tri.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aby som to mal za sebou, rovno prehlásim, že pokiaľ niekto tvrdí, že pravá poézia je len o pocitoch a nikdy inak, rozhodol sa pre lyriku a zvyšok po vzore kotlebových voličov s prehľadom ignoruje.

Pretože lyrika, čosi budeme hovoriť, vládne poetickému svetu. Ide o vlastné prežívanie autora, na dej zabudnite, to sa skôr pripravte na ódu na mangovú dužinu (prírodná lyrika), citové vzplanutia k, za, pre, proti a po romantických zážitkoch (intímna lyrika), samospytovacie traktáty (reflexívna lyrika) a tak ďalej. Takmer všetko, čo má punc dumania nad sebou samým a okolitým súcnom, má v sebe lyrickú „trvalú pravdu“. Skrátka, takto to cítim a basta! Vôbec sa nečudujem, že ide o jeden z účinných spôsobov psychohygieny. Mnohí tvorcovia sa do svojho ega zabuchnú natoľko, že následne stelesňujú obušok na čitateľov. A tí, aby neboli bití, zúrivo pritakajú a klamú takýchto tvorcov, že im „rozumejú“ a žiaden iný výklad ich diela ani neexistuje. Báseň má byť prijímaná presne (chápete, na nanočastice) tak, ako autor zamýšľal, resp. precítil, o myslenie zväčša nejde. V skutočnosti city a pocity čitateľ dodáva k čomukoľvek prečítanému iba jedny. Svoje vlastné. Ale to je iná téma.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poďme ďalej!

Na opačnom póle stojí epika. Výpravná dejová záležitosť, ktorá má za cieľ sprostredkovať nejaký dej, prostredníctvom ktorého môže ilustrovať abstraktné princípy (napr. príčiny a následku) nášho bytia. Najznámejšie epické básne sú eposy. Sú plné deja, opisov historických udalostí, didaktických rozpráv o morálke, stvorení sveta a pod. Spisovateľ v nich nie je len úzkym hrdlom vlastného ega, sprostredkuje poznanie pre čitateľov. Zabáva. Poučuje. Nahrádza nedostatok predstavivosti, nabáda k zamýšľaniu, skrátka, neutápa sa iba vo svojom prežívaní pre prežívanie.

Pokiaľ by velikáni epiky mali brať vážne nerozhľadené citové vydieranie súčasného virtuálneho priestoru, Homér by sa vyflákol na Iliadu i Odyseu, Coleridge by sa nepustil do Kublaj-chána atď. Šokujúce? Áno, tak to skrátka je. Človek nemusí písať len o tom, čo prežil a precítil, aby tvoril poéziu. Básnik má tiež dar opísať niečo, čo nikto zo žijúcich ľudí neprežil a priblížiť nič netušiacim čitateľom veci zdanlivo nepredstaviteľné. Má moc prenikať časom a priestorom a na základe svojich vízií, poznatkov a fantázie stvoriť nepoznané. Skoro by som dodal, že môže aj agitovať, ale to je veľmi tenký ľad, o ktorom teraz nemienim špekulovať, nieto, aby som si na ňom zakorčuľoval. Predsa len je vonku podozrivo jarné počasie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zdá sa vám to nepatričné? Tak poďme na drámu! Tá sa vyznačuje najmä dialógom (alebo aj monológom, všakže) a vyžaduje si javisko. City autora sú pri nej prítomné len ako jedna z mnohých zložiek a do popredia sa dostáva interaktivita. Pokiaľ by šlo len o autorské autentické zážitky a city, Shakespeare by zavrhol svoje hry s Rómeom a Júliou v čele. Pretože, povedzme si pravdu, nikde nie je doložené, žeby bol napríklad dánskym kráľom. O tom, do akej miery by musel trpieť schizofréniou, aby precítil všetky postavy, ani nehovorím.

Čo som týmto chcel vlastne povedať? Poézia je viac ako čokoľvek, čo za ňu považujete. Jej hranice si vymedzujeme sami, ale to neznamená, že sú univerzálne platné. A žiadne citové vydieranie na tom nič nezmení. Nemyslíte?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

P.S. Samozrejme, city sú prítomné vo všetkom, v epike, dráme i lyrike. To len, aby bolo jasné.

Erik Kriššák

Erik Kriššák

Bloger 
  • Počet článkov:  689
  •  | 
  • Páči sa:  166x

Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík:  PoéziaTextyBásnické grify v praxiPrózaPre detiSúkromnéO hudbeInéKomiksJazerní básnici a iné preklady

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu