Internet a technologické zariadenia však v tomto smere narobili revolučné zásahy do elementárnych poznatkov jedinca. Ich používanie je rovné Brownovmu pohybu. Mám pre vás dobrú správu! V poézii sa s týmito znakmi dávno narába ledabolo a to aj vo viazanom verši.
Je to silno individuálna záležitosť a ani vo sne by mi nenapadlo uvažovať nad tým, ktoré riešenie na škále používať-nepoužívať je to správne.
Jeden neduh by som predsa len na úvod zdôraznil – úplná absencia mäkčeňov a dĺžňov (resp. diakritiky) je nepríjemná pre čitateľa a niekedy môže výrazne narušiť pomyslený dialóg medzi autorom a čitateľom. Keď niekto napíše:
netopiere
seru v sere
hybu plastom
zvádza to k rôznym výkladom, z ktorých neistota v „plášť-plast“ je tou menej okatou. Napriek tomu som už na túto tému počul viacero zmysluplných argumentov, prečo to takto autori robia. Ťukajú do mobilov, často žijú v zahraničí a ani nemajú nainštalovanú našu klávesnicu atď. Chápem, ale s trochou snahy by sa to určite dalo prekonať.
Fajn, predpokladajme, že mäkčene a dĺžne máme prítomné. Ďalej je to už silno individuálna záležitosť. Povedal by som, že od autora k autorovi sa to mení. Niektorí nepoužívajú žiadne čiarky a bodky, iní ich používajú len vo vnútri veršov, ďalší ich dodržujú, akoby písali diktát.
Všetky prístupy majú svoje pre a proti. Tí, čo interpunkčné znamienka nepoužívajú, chcú nechať čitateľovi voľnosť v interpretácii textu. Extrémisti dokonca ani nerozlišujú medzi veľkými a malými písmenami. Prípadne píšu veľké písmená len na začiatku každého verša.
Niektorí autori síce ignorujú bodky a čiarky na konci veršov, ale vo vnútri verša ich smelo používajú.
Keď sa už rozhodnete interpunkciu využiť, môžete s ňou robiť viaceré divy. Pre čitateľa je čiarka alebo bodka príležitosťou k nádychu, výkričník a otáznik priestorom k intonácii v rámci prednesu. Čiarka pomôže, ak sa chcem zbaviť inverzií (spomínate si na 19. storočie?). Ponúkam niekoľko rýchlych variácií:
Čo si pil
Čo si pil.
Čo si pil?
Čo si, pil?
Čo, si pil?
a likvidácia inverzie (opačný slovosled, ako je prirodzené, napr. prídavné meno za podstatným menom):
naša hviezda malá
ráno každé spala.
vs.
Naša hviezda. Malá.
Ráno. Každé. Spala.
Vnímate, ako sa mení význam vypovedaného?
Nebudem vám tvrdiť, ktorá možnosť je tá správna. Je to na vás. Určite si s ňou v tvorivom procese viete užiť a využiť nielen jej prítomnosť, ale aj absenciu.
