Podľa toho, koľko stôp zaradíte do jedného verša (riadku) básne, môžete v istom momente naďabiť na „predpísaný“ počet, ktorý sa v teórii nejako nazýva.
Pentameter:
Päťstopový verš, ktorý býva buď jambický alebo daktylský. Takmer vždy v ňom zohráva rolu aj cezúra alebo dieréza (o tom o chvíľku). Jambický je v princípe „moderný“ (stredovek to istí), v antike sa veršovalo daktylmi. Daktylský pentameter je tvorený štvoricou daktylov a jedným neúplným daktylom (de facto trochejom).
Hexameter:
Šesťstopový verš tvorený piatimi daktylmi a jedným spondejom na záver. V princípe platí, že daktyly môžu byť zamenené (okrem piatej stopy) spondejmi. To, že je piaty verš daktyl a šiesty trochej, sa nazýva hrdinská klauzula. Písali tak antickí borci epiky ako napríklad Homér a naši dejatelia typu Jana Hollého.
Elegické distichon:
Ak pravidelne striedate pentameter a hexameter, nazýva sa to elegické distichon. Ján Kollár týmto spôsobom napísal Slávy Dcéru.
Alexandrín:
Špeciálny typ hexametra je alexandrín. Ide o šesťstopový jambický verš s cezúrou po šiestej slabike.
PREDELY
Dieréza:
Jedna vec je stopa, iná sú slabiky. Verš s dvomi dvojslabičnými stopami (napr. spondejmi) a tromi trojslabičnými stopami (daktylmi) bude mať 13 slabík. Verš so štyrmi daktylmi a jedným trochejom ich bude mať štrnásť (v oboch prípadoch však sedí počet stôp - päť). Ak verš predelíme slabikami presne v stope, nazýva sa to dieréza. Takto sucho to znie nezrozumiteľne, ale na príklade to bude zrejmé. Dieréza je spravidla v strede verša.
Príklady:
Hej, Jano, nože (aha, tu je medzera medzi slabikami na rozhraní metra, dieréza) nabrús tie nože
Milovaná Matilda (dieréza) milovaným daktyl dá
Cezúra:
Cezúra je predel, ktorý nastáva v strede stopy. V slovenčine sa s tým stretneme najmä pri jambe.
Príklady:
Hej, Jano, no (aha, tu je miesto na cezúru) aj ty sa maj
A keby nemal (cezúra) si to miesto minúť
Keď napríklad využívam štvorslabičné slová, tak nemám šancu rozdeliť napríklad desaťstopový verš v polovici pauzou:
Aha, nezaváham požalovať!
Vtedy nastáva dieréza buď po šiestej alebo štvrtej slabike (v príklade po šiestej). Analogicky nájdete miesta na predel aj v iných počtoch slabík vo verši.
Načo je to dobré, pýtate sa? Nuž, dáva to šancu nadýchnuť sa pri recitovaní, môže to poslúžiť gradácii, intonácii a tak ďalej. Skrátka, keď píšete v pravidelnom rytme a vyhýbate sa rôznym odchýlkam poháňaným heslom – za originalitu kostrbatosti! – uľahčíte vaše básne čítať druhým ľuďom. Ale inak majú pravdu tí, čo tvrdia, že v praktickom živote je to vlastne jedno. Týmito poznatkami si maximálne šplhnete u tých niekoľkých jedincov, čo sa vyznajú v antickej epickej časomiere, čo, uznajte, nie je cesta k bohatstvu. Ale o to nám predsa nejde, nie?
