Kultúra je široký pojem. V spoločnosti je jej podstatou medziľudský kontakt, identifikácia sa s okolím, v ktorom sa nachádzame, ideál zlepšovania vzťahov a kultivácie medziľudského styku. A čo už jej len lepšie pomôže nachádzať spôsob pozdvihnutia človeka od prvosignálnych potrieb smerom k ušľachtilosti ako umenie?
Veď je to niečo, čo vychádza z hĺbky ducha individuálneho človeka. Kreatívne sa prejaviť, prezentovať slovom, písmom, pohybom, maľbou, zvukom, skrátka, akokoľvek. Zároveň je tento prejav vnímaný druhými, ovplyvňuje ich, prebúdza emócie, dokonca vzdeláva. V dnešnej dobe, kedy u nás väčšina absolvovala nejakú formu školopovinnej dochádzky, má umenie najideálnejšiu šancu na plnenie svojho poslania – kultivovať a posúvať spoločnosť od živočíšnych (primárnych) potrieb k tým sekundárnym (sociálnym, luxusným, kultúrnym...). Alebo nie?
Vyššie (nie ľudové) umenie bolo po stáročia výsadou úzkej skupiny vzdelaných, bohatých a privilegovaných elít. Mecenáši museli mať, logicky, majetky a dostatok chuti umenie oceniť. Čím viac ľudí bohatlo a vzdelávalo sa (vďaka ti, kníhtlač), tým viac sa mohlo umenie šíriť aj k širšej verejnosti. Aké sú však dnešné naše elity? Tí najbohatší, tí s mocou? Nuž, kultúrni nie sú. Nemôžeme sa preto čudovať, že dnes je umenie vnímané ako najúbohejšia forma vymývania mozgov širokej verejnosti. Nástroj na otupenie davu, aby si neuvedomoval, že žiť sa dá aj približovaním sa k nedosiahnuteľným ideálom a nie naopak. Automaticky konzumovať prvoplánovú zábavu, oslavu prízemnosti. Kde sú Daidalovia a Ikarovia? Kde sú tí, čo túžia, snívajú, menia svet? Tí, čo vystavajú dômyselné labyrinty a zároveň utečú z každého zajatia? Tí, ktorých túžba spáli na uhoľ napriek varovaniam? Alebo možno nájdu cestu tam, kde ju nikto nevidí? A kde sú tí, čo ich budú nasledovať?
Koronakríza pomerne jednoznačne ukázala, ako si kultúra a umenie stoja v očiach väčšiny. Nekultúrni občania v tom majú jasno – darmožráči, čo si na seba nezarobia, nech idú vykladať tovar do Lidla! Sluhovia občanov v štátnej a verejnej správe dostali ideálnu príležitosť ukázať, či chcú slúžiť kultúrnemu alebo nekultúrnemu národu. Idú si ruky-nohy polámať, aby mohli zlúčiť, okresať, zrušiť všetko to kultúrne darmožráčstvo, čo len stojí kopu prachov a niet z neho dostatok alobálok. Komunisti určite potláčajú slzu dojatia, ako bravúrne sa aktuálne Slovenská mocnosť vysporiadala s celou tou nezávislou kultúrnou a umeleckou sférou. Obmedziť ju, vztýčiť prostredník všetkým tým tisícom ľudí, ktorí zvučia, osvetľujú, pripravujú podujatia a pod. Spraviť zo živej kultúry mŕtvu nikdy nebolo ľahšie!
Nikto rozumný by asi nekritizoval snahu obmedziť šírenie vírusu na hromadných podujatiach, keby neexistovali vyvolené výnimky napr. v kostoloch a najmä, keby existovala relevantná kompenzácia. Pomoc ľuďom z oblasti takzvaného kultúrneho a kreatívneho priemyslu je niečo ako Yetti. Sem-tam sa o ňom niekto zmieni, pár jedincov ho dokonca vraj videlo, ale to je všetko. V realite ho nieto. A keď niečoho niet, tak to predsa netreba financovať. To sa to hľadajú kadejaké desaťpercentné úspory v kultúre, keď je cieľom, čo vlastne? Podpora? Cha! Cha! Cha!
Keby som chcel zničiť kultúru, nekonal by som inak. Našťastie, história nás učí, že umenie prežije, pokým (pre)žije človek. Morálny úpadok spoločnosti mu paradoxne dodáva silu. Underground, samizdat, túžba Ikara vzlietnuť k Slnku, to všetko tu už bolo, prežilo kráľovské, cirkevné, diktátorské cenzúry, pranierovanie, prenasledovanie. Prežije aj, ako sa vraví, demokraciu. Vždy sa nájde dajaký Red Bull, teda, Daidalos, ktorý dá svojmu synovi krídla. Navzdory všeobecnému presvedčeniu, že kultúry i umenia nám netreba. Že kultúra je to, čo platia politici v takzvaných kortešačkách a čo vysielajú masovokomunikačné média v hlavných i pohlavných vysielacích časoch.
No, hádam už tej patetickej mravokárnej ufňukanosti stačilo! V ťažkých časoch sa vynikajúco tvorí. Je o čom.