Marta Franeková – Rozprávanky

Autor: Erik Kriššák | 10.5.2020 o 14:07 | (upravené 10.5.2020 o 20:03) Karma článku: 4,88 | Prečítané:  156x

Knihy poézie sú ako dinosaury. Aj keď už vlastne vyhynuli, každý rok nachádzam nové a nové dôkazy o ich existencii. Jeden z mojich nedávnych objavov pomenovala Marta Franeková milým slovom Rozprávanky.

Marta Franeková je veľmi dobrá poetka. To nie je citát z múdreho zdroja, ide o môj vlastný hodnotiaci súd. Osobne som ju neosobne stretol na facebooku, jej minimalistické, ale trefné verše, vytŕčali z húšťavy buriny ako tá povestná žltá ľalia obliehaná tŕním, chrastím. Kým som dumal, kde „schrastím“ niektorú z jej knižiek (vypátral som, že ich má tri, Nemé volavky (2012), Odklonené svety (2015) a Rozprávanky (2019)), riešenie sa našlo samo. Posledné menované dielo doputovalo pekne aj s venovaním poštou rovno z miesta bydliska samotnej autorky. Samozrejme, neobišlo sa to bez môjho prosím a ďakujem.

Kniha má na pohľad smotanový až matný kriedový nádych, milovníci bielej kávy ju môžu bez obáv čítať popri chlipkaní, prípadné škvrny na papieri splynú. Výtvarná stránka je skúpa na rozmanitosť. Okrem obalu sa v knihe nachádzajú tri portréty (autorky?) ženy. V mladosti, dospelosti a zrelosti. Uvádzajú tri časti zbierky – Niekoľko dní, Prievaly, Samovravy.

deň keď sa nikto nedíva

si v kuchyni číslujem kroky
aby som nemusela myslieť na to
že bosá už neznejem
tak ľahko ako voda

už nemám toľko pohľadov
ibe dve oči a okuliare
keď ležím
ráno tiež vylihuje
v hlavách nám hustnú spomienky
na okrídlené rybky ktoré sa ho nedožili
až sa napokon samo rozžblnkoce
zvinie ma k sebe do svetra sŕkavo
pochlipkávam kávu
zapotrošená vo fragmentoch

čo si preglgol
na kuchynskom stole
nerátam

Básne v tejto knižke sú nesmierne citlivé, vyžaruje z nich svetská (nie svetácka) životná skúsenosť. Štipka melanchólie, žajdlík futurologických vízií budúcnosti, za hrsť spomienok na časy dávno minulé, ktoré však nikdy úplne nezmizli... A plná noša prírodných fresiek, vôní, svetla, súmrakov...

odkedy

si pamätám moje vlasy
zrejú
na miestach kde ostáva slama ich nútim
padať pomedzi prsty
rozvrkočené
spôsobom ako niekedy
kontrolujem tmu
príliš slabá na boj o priazeň sťahovavých
cez otvorené ruky

odrazu
si spomeniem
ako sme sa smiali
slová nám rástli s krídlami
jasnozrivo
detskou hravosťou potláčali vedomie
že sa nám spolu  nikdy nerozodní
a ešte toľko
som ti chcela
kým slnko naozaj zhasne

odvtedy
si predstavujem
ako hniezdiš
na temene mojej hlavy
skôr ako ma prebudíš
tónom hlasu pre blízkych
ktorí sa nikdy nepriblížia
k pokušeniu
ti prezradím ako málo miesta v hrudi ostáva
vyhladovaným

Marta (snáď môžem použiť toto oslovenie, ak nie, azda mi nedá poza uši) píše nesmierne koncentrovane. Neplytvá slovami, hoci niektoré básne sú celkom dlhé. Všetko je akoby jeden tok slov. Zabudnite na bodky, čiarky, veľké písmená, všetko je to len samovoľne plynúci zástup slov, výrazov, obrazov a nálad. Vyžaduje si miestami sústredeného čitateľa, pretože niektoré myšlienky skončia v polovici verša a bez intuície sa v tom človek ľahko stratí. Čo by som označil za zámer, kebyže chcem, ale nechcem. Veľmi sa mi páči rozvinutá slovná zásoba, ktorá dáva básňam čosi výsostne našské, slovenské, ľúbivé (brnkadlá, zapotrošený, preddomie, čírenie, prliľnutá, prievaly...). Napokon, samotný názov zbierky je kúzelný – Rozprávanky. Všetky cesty v tomto prípade vedú od rýmov, ale vôbec mi to neprekáža. Symbióza pocitov a neprehliadnuteľne racionálneho prístupu k básňam ako ku sochám, ktoré je potrebné vysekať z kameňa, vyrezať z dreva, vypísať z pera, sa snúbi s prostým faktom. Je to prirodzené.

vari by som mohla

nepatriť sem
aj keď mi dych trnie obavou
že do prázdna
trpezlivo kráčam
ako bolesť

ona mi ťa vráti
so všetkou nehou
pretože jediná z jabloní mám v očiach
rieku a moje obľúbené postavy
sú stále stromy

Informácie o vydaní sú strohé ako odpovede obžalovaného po rade od advokáta, aby mlčal. Knihu si autorka vydala vlastným nákladom, ilustroval ju Juraj Bocian, grafiku obstaral Pavol Janoško, DTP Perfekt a tlač realizovala firma KASICO. Napriek tomu je v kóde ISBN ako vydavateľ zakódovaný Perfekt. Knihu podporil literárny fond a pochybujem, že mu to možno mať za zlé. Naopak! Pevná väzba knižke svedčí, vidno, že ju pripravoval niekto, kto sa nehanbí za formálnu stránku veci. Vakát, titulný list (dokonca zdupľovaný, čo je asi zbytočné), tiráž, nič nechýba. Som rád, že je tu aj obsah. Hneď človek vie, že to nie je dielo, ktoré šetrí na autorských hárkoch a pre túžbu autora napchať do knihy čo najviac svojich tvorivých prehánok kašle na čitateľský komfort.

Čo by som dodal na záver? Knihu možno kúpiť napríklad v Martinuse, prípadne vydrankať priamo od autorky. Oplatí sa, vonia človečinou (kniha, avšak nepochybujem, že aj autorka), nadhľadom, vhľadom, výhľadom i hladom po duchovnej strave. Skrátka, je to poézia s veľkým „P“. Poézie v „samovydaniach“ je v posledných rokoch pomerne veľa. A mnohé poetické zbierky sú zbytočné. Nie preto, lebo majú úzky alebo masový okruh priaznivcov. Je to preto, lebo sú prázdne ako ulice počas karantény. Nie je umenie oslavovať nedokonalosť, banalitu, gýč. Umenie je pokúsiť sa o dokonalosť. Teší ma každý takýto pokus, každá kniha, ktorá má zmysel, poslanie a význam. Ako Rozprávanky.

Všetky citácie sú prevzaté z knihy:
FRANEKOVÁ, Marta. Rozprávanky. [S.l.] : Marta Franeková, 2019. 69 s. ISBN 978-80-8046-955-9

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Črtá sa druhá vlna korony. Ako ju zvládnuť? (otázky a odpovede)

V stredu stúpol počet nakazených najviac od apríla.

Hovorili mu šéf. Fico sa k Bödörovi nehlási

Norbert Bödör je prvým väzobne stíhaným oligarchom spájaným so Smerom.


Už ste čítali?