Dobrá poézia, čo to je?

Autor: Erik Kriššák | 14.7.2020 o 20:20 | (upravené 15.7.2020 o 6:46) Karma článku: 2,88 | Prečítané:  213x

Malá úvaha nad tým, čo sa deje po nete a čo očakávam od „dobrej“ poézie ja sám. Bez nároku na jedinú pravdu. 

Definovať niečo tak subjektívne, ako je poézia, nie je ľahké. Teda, nie, že by nebolo jasné, že ide o literárny druh, ktorý je tvorený veršami. Vlastne, nie je to jasné! Po svete behá množstvo autorov, ktorí ju definujú štýlom – poézia sa nepíše, tá sa žije. Iste, je súčasťou žitia, bytia a vôbec! Spravidla však platí, že takýmito filozofickými zahmlievaniami relativizujú vlastnú nevedomosť a neschopnosť. Predpokladajme na chvíľu, že si rozumieme a bavíme sa o písanom útvare vo veršoch.

Čo je to však „dobrá“ poézia? Na to neexistuje jednoznačná odpoveď, už len preto, že na akceptáciu kvality potrebujeme širší konsenzus odbornej i laickej obce (často bez prieniku), ktorý sa navyše mení v čase a priestore. Sociálne, historické, vedomostné, vzdelanostné a neviem ešte aké faktory majú na vnímanie „dobrého“ vplyv väčší než lži politikov na volebné úspechy strany. Najlepšiu definíciu umenia (platí aj pre poéziu) vrazila na titulku svojej knihy Jane Austenová – rozum a cit.

Poézia je súčasť literatúry, takže má niekoľko objektívne podmienených formálnych predpokladov. Tvorí ju písmo a jazyk(y) konkrétneho spoločenstva (národa, etnika...). Logicky preto do jej kvality zasahuje poznanie príslušnej lexikológie (slovo a jeho lexikálny význam, gramatika, lexika, frazeológia atď.). Po slovensky – keď chcem písať, musím sa neustále zdokonaľovať v používaní svojho jazyka. Aby toho nebolo málo, aj verš má svoje zákonitosti, okrem lexiky treba rátať aj s fonetikou, a teda nestačí vedieť, ako sa to píše, ale aj ako sa to vyslovuje, ako to znie. Do hry vstupuje rytmus, sylabickosť, dýchanie i výrazové prostriedky pri prednese a tak ďalej. Aby som to jednoducho zhrnul – znakom kvality je prezentácia formy.

Popri forme je nedeliteľnou súčasťou poézie aj významová časť diela. Slová majú svoj ustálený význam, niečo znamenajú. Ich kombináciou autor vytvára nielen zrozumiteľnú, ale často aj kontrastnú alebo revolučnú významovú rovinu. Hranie sa so slovami, spájanie nepravdepodobných významov, inotaje, druhé, tretie, „iksté“ významové roviny, nové, nevšedné obrazy a významy, skrátka, slová, čo aktivizujú myseľ, sú základným predpokladom dobrého literárneho diela. A pod pojmom myseľ nemám na mysli len rozum a premýšľanie, ale aj fantáziu.

Treťou veličinou, ktorú však nemožno merať a je výhradnou kategóriu individuálneho čitateľa, je cit, resp. pocit. Povedzme si krutú pravdu. Cítenie čitateľa je prvá a často i jediná kategória, ktorou meria „dobrotu“ básne. Ide o rovinu páči/nepáči bez akýchkoľvek hlbších analýz. Pokiaľ sa cítenie autora nestretne s očakávaniami (cítením) čitateľa, k ďalšej analýze diela prakticky nedôjde.

A sme doma! Čím viac čitateľov báseň osloví, tým je univerzálnejšia. Nebola náhoda, že som najprv spomenul formu, potom význam a napokon cit. Masový čitateľ (nemyslím to pejoratívne, skrátka ide o väčšinovú čitateľskú obec) málokedy prejde za rovinu pocitu. Nemožno sa mu čudovať, ocenenie významových rovín si vyžaduje kritické myslenie (tým nemyslím trolling na internetových fórach), vzdelanie i vedomosti. Nadšenie z formy dtto. Preto, ak báseň osloví masy a nemá za sebou penzum významovo-formálnych objektívnych znakov, nemá nárok na označenie „dobrá“, aj keby sa rovno dostala hoci aj za obežnú dráhu Zeme.

Vždy to tak bolo, bežní konzumenti umenia netušili, prečo je práve toto to „pravé“. Avšak nemali problém spoľahnúť sa na znalcov. V postfaktuálnej dobe neexistuje niečo také, čo pred takými dvomi storočiami bolo samozrejmé. Rešpekt a akceptácia múdrych (i keď omylných) autorít. Preto sa nemožno čudovať, že učitelia, vedci, vzdelanci, ale aj umelci nemajú na formovanie vkusu prakticky žiadny vplyv. Inými slovami, máme marginálnu množinu náročnejších čitateľov a zástup nevzdelaných čitateľov bez snahy o počúvanie autorít, nedajbože, aby vypočuté podrobili kritickému rozboru.

A tým sa dostávame k internetovej poetickej tvorbe. Množstvo čitateľov bez akýchkoľvek nárokov na kvalitu (okrem citového páči/nepáči) budí dojem, že určuje „kvalitu“ básní. Mýli sa. Určuje trend, v ktorom neohrabaní pisatelia nadbiehajú neohrabaným čitateľom a spolu vytvárajú dojem, že poézia nepotrebuje úsilie, poznanie a vývoj. Na tom nie je nič zlé, je to realita. Horšie je, že tomuto trendu uverili samotní autori, pyšní na to, že nevedia, čo je rým, rytmus, verš, strofa, vlastný jazyk si nevážia ani toľko, čo by sa za mobil vošlo. Hrdí na gramatické a štylistické chyby, nadúvajúci sa, že oni sa od teórie dištancujú, sú revoluční, alternatívni a pod. Pritom ani len netušia, že aby človek začal rozkladať poznané na niečo nepoznané, musí aspoň tušiť, voči čomu sa vymedzuje. To je, akoby šiel čitateľ na operáciu srdca a zveril sa do rúk šarlatánovi, ktorý o medicínu nezakopol, ale má doma kuchynský nôž, tak prečo by mu nebodol.

Pre mňa dobrá báseň znamená to, že ma zasiahne emocionálne, navnadí fantáziu, aktivuje myslenie a prekvapí svojou podobou. Niekedy samozrejme stačí iba jedna z týchto kategórií a som spokojný. A prečo vôbec čítam poéziu na internete? Keď ma každý deň zaplavuje množstvo básní, ktoré nemajú takmer nič z hore uvedeného? Nuž, volá sa to prirodzený výber. Štatisticky sa na sto alebo tisíc nevyvinutých autorov nájde jeden talent, ktorý zaujme. A vždy, keď sa tak stane, som spokojný. Hľadačstvo je pre mňa dôležité, udržuje ma v strehu. Napokon, kvalitu nemusím hľadať, tá je v knihách klasikov i vybraných súčasníkov. Akurát pri nich človek často skončí v uzavretej bubline bez kontaktu s realitou.

 

P.S. to by mal záujem zistiť, aké peripetie sa skrývajú v slove poézia, môže si na vlastné riziko prebehnúť moje poznámky k teórii veršovania s pracovným názvom Slovenčina naša každodenná. Písal som ich v jedenej facebookovej skupine, tak aj vyzerajú. :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA TKAČENKA

Hoď kameňom, aj keď nie si bez viny

Biblické citáty nie sú dobrým návodom na vyvodzovanie zodpovednosti.


Už ste čítali?