Havran v kávomate

Autor: Erik Kriššák | 15.5.2019 o 9:04 | (upravené 17.5.2019 o 11:40) Karma článku: 2,24 | Prečítané:  496x

Dovoľte mi predstaviť básnickú zbierku Havran v kávomate od Ráchel Noa. Inak povedané, malá úvaha o veľkých slovách. 

O poézii jej tvorcovia (predovšetkým tí neúspešní) radi prehlasujú, že je zosobnením citu a nejaké „fuj“ konštrukcie (čítaj - naučím sa písať) tieto emócie znehodnocujú. Nazdávam sa, že opak je pravdou. Keď frustrovaný fanúšik píska na hymnu súpera po prehratom zápase, je to síce emocionálne takmer ako úmrtie blízkej osoby, sotva však ide o estetický etalón kvality. Keď sa niekto rozhodne vyjadrovať písmom a jazykom, stávajú sa jeho limitom. Sloboda netkvie v nepoznaní. Odmietať nástroje v jej mene vedie v extrémnom prípade k tomu, že po vykonaní veľkej potreby zanevrieme nielen na toaletný papier, ale aj na lopúch. Skrátka, byť sám sebou je fajn, vedieť niečo navyše je ešte lepšie. Úspešný umelec je ten, kto si je vedomý svojej jedinečnosti a zároveň jej nikdy neuverí.

To ma privádza k debutovej zbierke básní pseudonymom opradenej Ráchel Noa. Havran v kávomate. Už nad názvom by priemerný jedinec dokázal meditovať hodiny. V závislosti od toho, či má rád kávu, šach-mat alebo Poa, prípadne je ornitológom, či dokonca priaznivcom skupiny Team (...a súmrak sa rozletí...). Alebo servisuje prístroje s občerstvením napádané škodcami z množiny otravnej fauny.

Z dôvodov, ktoré mi neprináleží komentovať, pretože o nich viem pramálo,  sa táto zbierka zrodila z mamutej iniciatívy editorky Gudrun Flower (to je pseudonym, viem, že viete, ale...), ktorá ju nielen skompilovala z facebookovej bezodnej jamy príspevkov, ale ju aj nástojčivo promuje, kde sa dá. Kde sa nedá, tam po vzore rohatého nastrčí ženu.

Výsledkom je kniha, ktorá obsahuje existenciálnu poéziu balansujúcu na hranici odvrátenej strany mesiaca, beznádeje, negácie a túžby po mesačnom svite, nádeji i negatívnom medicínskom náleze.

Moje deti

Chcem byť so svojimi deťmi doma,
milujem ich a nenávidím nemocnice.

Bože, každý deň sa modlím,
aby si ma nechal s nimi,

potrebujú narýchlo uvarené párky,
vzdušné zámky a rozhrešenia.

Chcem byť s nimi
viac ako s tebou.
Doma.

Niekedy si tam býval s nami,
nosil nám ryby a sliepky z práce,
vetral vánkom popraskané rámy okien,
vyháňal myši z komína
a nebo bolo radostné
rozjasnené svetielko na oblohe...
A zrazu nefér ultimáta?

Alebo ty,
alebo oni?

Vyberám si ich!

Moje deti.
Nič od nich nečakám...
Len ich milujem
s každým ich potknutím
o anjelské krídla...

Tak prečo potrebuješ
ďalší dôkaz
o mojej láske k tebe?

Stretol som sa s názorom, že tieto básne dokážu človeka rozložiť. Mňa básne skôr skladajú. Ťažkosti má každý, ale málokto ich dokáže podať tak, aby sa druhá osoba masochisticky pridala. Masochisti sa vyváľajú v prvom pláne, avšak pozornejší čitateľ v básňach nájde viac ako len - fňuk, je mi ťažko, smrk, Bože, ako si to mohol dopustiť, bú, všetko je čierne, len nacisti sú hnedí a pod. Paradoxne, Ráchel Noa vie písať, jej samozvaní životopisci dodali srdcervúci príbeh, a predsa je výsledkom niečo, čo zaujme! Aj bez pozlátka. V rámci facebookovej moderny vyniká očividný talent vyjadrovať sa kultivovane a pritom emotívne. Keď dôjde na viazaný verš (málokedy), nedostanete obligátnu dávku prvotnopospolných domácich úloh zo 4.B, ale sebavedomú formu.

Si moje všetko

Si moje ráno po polnoci.
Biely sneh na okennom ráme...
Si všetko, čo sa ešte točí
okolo Slnka, ktoré máme.

Noc cez poludnie
Úsmev v plači...
A kým sa delíš, neubudneš...
To ku vzkrieseniu stále stačí...

Vyberám z kasne tvoje básne
a duša sa mi nehou chveje...
S povzdychom kolien, drahý, žasnem,
ako mi vchádzaš do nádeje...

Priznávam, až na prvú uvedenú báseň Moje deti, nemám v knižke osobitných favoritov. Deväťdesiat deväť útvarov je rozdelených na tri časti, ale nebojte sa! Nie je to hokej. Kniha nestráca dych, pasívne neudržuje prvotné vedenie a posledné sekundy nehrá s tým, že už sa nič nestane (pozdravujem Kanadu). Je mi jasné, že nezaujme každého. Na to je príliš vážna, príliš bolestivá. Kým vymyslím ďalšie „príliš“, dodám aspoň pár faktov. Vydavateľstvo Pars Artem nešetrilo na výtvarnej stránke, a preto je obohatená o vizuálne majstrovstvo českého výtvarníka Ladislava Maria Wagnera. Pevná väzba s prebalom v kníhkupectvách spôsobila dojem poškodeného nákladu, pretože sa distribuuje s ochrannou fóliou, ktorú treba pred vyložením na pulty odlepiť. Z vlastnej skúsenosti viem, že sa tak nestalo, knihy pôsobia poničene a odrádza to od kúpy. Škoda. Zaujímavejšiu poetickú zbierku z minulého roka na Slovensku nájdete iba s ťažkosťami. Nuž, neváhajte a berte!

P.S. Pri čítaní knihy mi napadla skladba Beatin’ the Odds od Molly Hatchet, ktorej názov sa k nej tiež hodí.

Použitá literatúra:

Ráchel NoaHavran v kávomate. Bratislava : Pars Artem, 2018. 175 s. ISBN 978-80-89939-05-3

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Únia a Británia dosiahli dohodu o brexite

Dohodu musí schváliť britský a Európsky parlament.


Už ste čítali?