Ako sa nezaseknúť vo viazanom verši

Autor: Erik Kriššák | 2.1.2019 o 11:51 | (upravené 2.1.2019 o 11:58) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  183x

Nedávno som v jednej facebookovej skupine napísal niekoľko úvah pre menej vypísaných poetov, túto o Hviezdoslavovi si sem odložím.

Neviem, ale čítal som v čítanke

Rád by som poukázal na jeden aspekt v rámci témy - lacné riešenia pri tvorbe viazaných veršov. Nie, nebude to o rýmovaní prípon a tvorbe gramatických rýmov. Pozriem sa na dedičstvo minulých storočí a akú škodu nám priniesli všetci tí gavlovičovia, štúrovci, országoslováci...

Poézia bola pred pár storočiami vnímaná ako niečo vznešené. Vzletné výrazy v nej táborili ako pred bránami Jericha a tešili sa, že majú večný džob. A tu zrazu zadul voľný verš a podporil vstup prirodzenej reči do poézie. Ono, určite existujú aj voľajakí paleolingvisti, ktorí vďaka dochovaným písomným prameňom rekonštruujú staré podoby reči. Čítať štúrovcov je niekedy za trest, Dobšinského pre istou prekladajú do dnešnej slovenčiny atď. „Problém“ je, že našich jazykových dejateľov tlačíme v rámci vzdelávania do hláv všetkých detí a nie všetky sa prepracujú až na koniec školopovinnej dochádzky. Respektíve, dostanú sa tam vo veku, kedy ich zaujíma všeličo iné, než literatúra 20. storočia (vlastne už aj 21., nie?). A tak majú v hlavách zafixované, že poézia je toto:

Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…

Až ťažko chápať, zvodci mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som… Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár — tak váš bľabot cením;

(P. O. Hviezdoslav: Mňa kedys’ zvádzal svet)

Nie, že by nebola. Ale keď sa mladučká deva v rozpuku zamiluje, pomiluje a následne pukne, pričom mládencovi miznúcemu v diaľke je do popuku, nastúpi podvedomá spomienka na školské časy a už to zveruje uplakanému denníčku v podobe ľúbostných veršíkov. A píše gramatickým rýmom a so všetkými nuansami 19. storočia, čo ich pochytila. Nakoľko úprimne verí, že je to „od srdca“, spravidla jej akákoľvek nelichotivá poznámka o jej básnení slúži na utvrdenie sa vo svojom žiali, svet ju nechápe, veď je isto jediná, čo si už „odžila“ svoje a je originál. Každý je jedinečný! Veď to vravia v každom stádovom televíznom programe, tak to musí byť pravda! Skutočnosť, že po chvíľke „gúglovania“ nájde desiatky hitov s navlas rovnakými slovami (aj iné deti boli kedysi na základnej škole a mali čítanku...), si nepripúšťa.

A viete čo? JE TO V PORIADKU! Týmto štádiom si prejdeme azda všetci. Ak však písanie nie je len psychohygienou a denníkovou tvorbou, ktorá na verejnosti skôr ublíži ako prospeje v liečbe, tak tá mladá deva bude písať aj ďalej a ktovie, raz o nej budeme ešte počuť! Vyjsť na verejnosť a ustáť tú hromadu negatívnych emócií, ktoré dnes tak ľahko zaplavujú internet, je ďalší krok k vytrvaniu. Lebo písanie do zásuvky uspokojí naozaj málokoho, ak to robí celý život. A okrem negativity sa internetom šíri aj ľahko budovaný kult osobnosti, umelé bubliny, v ktorých si partia viac-menej blízkych ľudí zvyšuje sebavedomie. A opäť – NIE JE NA TOM NIČ ZLÉ. Akurát sa z tohto prostredia nezrodí žiadny významný básnik (nehovorím, že úspešný alebo známy, to s tým nesúvisí).

Spravím teraz taký svoj okamžitý rozbor toho, čo sa dnes „nenosí“. Vstupujem troška do môjho subjektívneho vnímania na úkor faktov, tak to neberte ako záväznú jedinú pravdu a pokiaľ ste študovaní literárni kritici, odpustite mi účelové skreslenia prameniace z mojich nedostatočných vedomostí.

Báčik Hviezdoslav vedel, že cesta na Parnas vedie cez jamb. Preto je aj báseň Mňa kedys’ zvádzal svet jambická. Možno si spomeniete, že sa tvorí pridaním jednoslabičného slova do trochejských stôp. Aha:

Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
(U     -  I U      - I  U       - I        U   - I  U (U))

Spisovné slovo je „kedysi“, má však tri slabiky a to je daktyl. Čo robiť? Nahradiť ho iným alebo si vymyslieť voľajakú fintu, ako to obísť? Ako sa zbavíme jednej slabiky? Správne! Nahradíme ju apostrofom! Skúste s tým vyrukovať dnes a hneď sa vám vysmejú, že neviete nájsť správne slová.

A pokračujeme:

Až ťažko chápať, zvodci mladosti,

Ohohó, genitívna metafora zvodci mladosti (dve podstatné mená za sebou, to druhé v druhej osobe) sa dnes v básňach veru nenosí. Ani neviem, prečo vlastne, tak to len vypichnem, aby ste vedeli, že sa tak deje. Ozaj, dnes už skloňujeme slovo „zvodca“ v množnom čísle ako „zvodcovia“, podľa vzoru hrdina, ale vtedy to možno bolo inak, to netuším, a preto k tomu ani nič nedodávam. Pokračujme:

čo chceli ste s tým reči potupením?

Inverzia alebo zmena slovosledu znie strašne básnicky“, lebo sa v starej poézii vyskytuje častejšie než kšefty v štátnej správe. Dnes prirodzene rečieme „potupením reči“ a nie „reči potupením“. Toto je neuveriteľne rozšírený neduh, že autori vedení podvedomým zo školských lavíc predpokladajú, že „tak to má byť, to je umenie“. Môžete ju mať radi, pokojne majte tisíce kníh so starou poéziou v knižnici, ale zas a znova – nie je to poetické, je to archaické a dnes takto nikto nehovorí (tie výnimky z každého pravidla nerátajme).

Však zhádol som… Aj, pečať podlosti

Zasa jamb velí – ako skrátiť trojslabičné slovo „uhádol“ tak, aby to pasovalo? Apostrof nesedí, tak pokrúťme predponu! Tieto skrivené patvary sú veľmi rozšírené v našej dejateľskej poézii. Pre školákov budia falošný dojem poetickosti, ale pravda je prozaickejšia – skrátka sa snažili o dokonalý rytmus za každú cenu. Nejedná sa pritom o to, že by sa preberali nejaké nárečové zvyky a tým sa obohacovala živá slovná zásoba, skôr išlo o akademické maniere. A dnes na ne prisahajú ľudia, čo o akademizme nemajú ani šajn... A pečať podlosti“ je genitívna metafora.

vám udieram v tvár — tak váš bľabot cením;

Tu sa domnievam, že skloňovanie bolo pôvodne iné ako je dnešné, a preto udierajú „v tvár“ a nie „do tváre“, „bľabot cenia“ a nie „cenia si“ alebo „oceňujú“. Nie je na tom nič zlé, akurát sa opäť mnohí autori nazdávajú, že je to poetické jak ošípaná, pritom ide o prostý dobový rečový úzus (Takisto však môže ísť o úmyselné skracovanie výrazov, aby jamb...). Pokiaľ v dobrej viere o umeleckosti pretkáte svoje verše podobnou archaickou „mluvou“ bez hlbšieho zmyslu, tak to opäť kritika vyhodnotí ako známku amaterizmu a pozostatok školského systému. Platí to, čo v minulom odstavci, môže sa vám to páčiť, ale prečo tak písať? Dnes, kedy to už bolo dávno napísané ľuďmi, od ktorých to znelo prirodzene?

Zhrnutie na záver:
Skracovanie slov apostrofmi, krivenie slov, aby sedeli do rytmu, inverzia, zastarané skloňovanie a genitívne metafory sú dnes považované za známku neschopnosti byť prítomný a sú známkou toho, že básnický výraz ustrnul kdesi v 19. storočí.

Môžete s tým nesúhlasiť a povedať si: „No a čo!“ A máte na to právo. Pokiaľ však takéto čosi plánujete poslať do nejakej súťaže alebo do časopisu na vydanie, ušetrite si čas. Pokiaľ to nie je nejaká majstrovská parafráza alebo hra s formou, takmer isto neuspejete.

P.S. Aby sa Gavlovič a štúrovci neurazili, môžete si v príkladoch pohľadať hore uvedené javy:

Eliáše na ohnivém voze vzals' do nebe

alebo

Menuje se peklo Toffet i studňa hluboká
i jezero všej úzkosti, i jama široká

(Hugolín Gavlovič: Kresťanská škola)

 

Vtom silným krielom orol bystrý švihne,
až sa oblaky čierne rozpráskajú,
starček zľaknutý oči hor' zodvihne
údy sa mu ak osika striasajú:

(Ján Botto: Hrob)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trénoval, mučil sa a nosil zbraň. Palach bol bojovník

Aj po desaťročiach sa objavujú nové zistenia.

DOMOV

Mlynské nivy uzavrú na rok, z toho na pol roka úplne (video)

Mesto sľubuje kampaň, akú sme tu ešte nemali.


Už ste čítali?