Osud mladosti
Vraj každým rokom smelším krokom idem
tam k miestu, kde sa stretávajú hroby
a rozprávajú o tlkote krídel
tých nočných besov, ktorých nehanobí
môj pocit, že som azda zrelý na rov,
ja každým rokom prudšie k Lune trielim,
tiež bažím po nej, chniapem lačnou tvárou,
nech v okovanej debne večnosť stlie mi!
Už tretia strofa hlási, že sa blíži
okamih pravdy, vstúpim do debaty,
chcem ležať v mäkkom lone hladných nížin
uprostred ticha, v ktorom rád sa stratím.
Snáď myslíte si, že mám z vrások mraky?
Veď žil som smelo, navždy budem taký!
P.S. Nie, že by som sa cítil ako Shakespeare, avšak veršovanie v tvare anglického sonetu je vďačné na čítanie. Rovnako ako jambický pentameter, hoci aj hyperkatalektický (jedenásťslabičný, s neúplnou stopou na konci každého verša).