Rýchla rekapitulácia na úvod. Hudba je založená na estetike zvuku. Je tu od praveku, z rituálov prešla do mnohých oblastí života, povzbudzuje a povznáša ducha. Hudba obstojí sama o sebe, napriek tomu sa s vývojom reči obohatila o rozmer povedaného, resp. spievaného. Tým sa značne zúžila funkcia hudby z pocitovej na interpretačnú v zmysle pojmov, termínov, pravidiel jazyka atď. (hudba oslovuje bez znalosti jazyka, text tento dar nemá). Až sa z tejto symbiózy stal biznis a neuplynie deň, aby sa hudobné média, fanúšikovia a interpreti populárnej hudby v najširšom zmysle slova netvárili, že slová dodávajú zvukom na význame. Dodávajú. Presne toľko, koľko nad ich významom dotyčný jedinec špekuluje. A tým sa textová stránka hudby stáva remeslom, ktoré vynáša. Ako to už s vynášaním čohokoľvek býva, čím jednoduchšie, tým ľahšie sa to produkuje a predáva, pretože masový konzument sa chytá na základné pocity, ako sú láska, smútok, radosť, sex, násilie a pod. Tí šikovnejší v závislosti od trendov zasadzujú city do osvedčených príbehov, ako sú vojna, príroda, hrozba industrializmu a pod. Výhodné je kritizovať politiku, spoločnosť, vlastný život, či ešte lepšie, život niekoho iného. Samostatnou kapitolou sú motívy náboženské, mytologické, astrálne a pod. Stačí zamumlať niečo o silách osudu vpísaných vo hviezdach a vydať stanovisko, aká je to paralela so súčasným bytím a hneď je aj zo stokrát opakovaných slov pre slová posolstvo. Zaujímavé je, že masy strašne rady podliehajú ilúzii, že to je kvalitné, lebo je to plné podivných slovných spojení a obrazov. V neposlednom rade je dobré vytasiť sa s históriou, všetci tí bardi, skaldi, minnesengri a trubadúri už dávno pracovali so silou hrdinských príbehov za sprievodu hudby. A tento romantizujúci, priam rozprávkový, nádych dokáže zmeniť aj odolného jedinca v malé dieťa, ktoré sa teší bez potreby zamýšľať sa nad tým, prečo to na neho komerčná hudobná mašinéria vypustila práve takto.
Ale k veci.
Remeselník – textár má v podstate dve možnosti. Buď dostane k dispozícii nejakú hudbu (melódiu) a musí do nej napasovať tie správne slová alebo sa nechá kopať múzou (čítaj vidinou predaja hotových textov) a tvorí text dopredu. Aj ten si spravidla pasuje na nejakú melódiu. V prvom prípade sa nestane, že by sa text nehodil nikomu na nič a je ho preto treba často upraviť. V druhom prípade sa zasa nestane, že by textár počúval hodiny a hodiny stále dookola muziku a čakal, až ho osvieti. Na rozdiel od poézie sa z intímnej veci často stáva produkt šitý na mieru kapelníkovi/spevákovi. Je úžasné, že to platí pre oba prístupy k tvorbe textu. Vždy sa využíva hudobník, aby buď vymyslel tú správnu hudbu k textu alebo aby vyjadril, o čom chce mať tú svoju, novotou voňajúcu, skladbu (prípadne pasáž v rôznom štádiu rozkladu, ehm, skladania).
Hohó! Však sa zhudobňujú aj básne. Texty sú teda umením. No, ako kedy. Fakt je, že v populárnej hudbe (rockovej, popovej, metalovej, inej) je väčšina textov na úrovni, že by sa aj v No Name zhrozili. Básnenie je hudbe skôr na škodu. Odvádza pozornosť z pocitovej sféry do sféry myslenia, rozumu. Čo chcel tým textom povedať? Táto otázka je, prepáčte mi, úplne od veci. Pýtať by sme sa skôr mali, čo nám chcela hudba povedať? Báseň môže dodávať hudbe na vážnosti, ale je to vážnosť, ktorá s ňou samotnou vlastne nesúvisí. Ak nezaujme v Burundi rovnako ako v Bratislave, text s tým nič nenarobí, aj keby sa interaktívne prekladal do všetkých jazykov sveta.
Keď už je teda text vrastený do hudby ako rakovina, nedá sa inak, iba sa zamyslieť, akú funkciu plní. Protestný folkáč síce čosi hrabe do strún, ale je jasné, že mu ide o slová a ich význam. V závislosti od režimu si musí dať pozor, čo vyjadrí explicitne a čo zatají, ako sa len dá. Rovnako raperom síce čosi šumí v pozadí, ale ich recitál sa ani nedá nazvať spevom, takže im ďakujem, že sa im nemusím viac venovať.
Text piesne v zásade dodržuje stereotypy, folk bude o lúkach, škriatkoch, radosti a prírodných prežitkoch, založených na ľudovej slovesnosti, hard rock si vystačí so základnými živočíšnymi témami (viď prvý odsek), ktoré musí výrazne predať (a teda moc nekomplikovať), art rock musí až na výnimky ohŕňať nos nad všetkým každodenným, a preto sa obracia na sci-fi, fantasy, mytológiu, náboženstvá, pokiaľ sa dá, všetko by to malo byť buď romanticky skryté v histórii alebo hnané časopriestorom kamsi za mliečnu dráhu v ďalekej budúcnosti. Spievať o párku v rožku? V sexuálnom kontexte? Keď nie ste Zappa, tak vám to neprejde. A to nehovorím o extrémnejších odrodách metalu.
Ak je textár a spevák (prípadne hudobník) jedna osoba, má na svojej strane silu hlavného slova. Nikto ho neodsúdi, že spieva o niečom, čo si neprežil, nevymyslel, nezamýšľal zaspievať atď. Fakt, že jeho literárne (text je hold sféra literárna a nie hudobná, nech si už o jeho hudobnosti namýšľame čokoľvek) schopnosti môžu byť na úrovni lobotómiou vylepšeného hrocha, sa milosrdne ignoruje.
Ešte lepšie je, ak sa jedná o fragmenty okamžitých vízií plynúcich z hudobnej extázy, kedy spevák tvorí text za pochodu (a nie je to preto, lebo zabudol pôvodné znenie) podľa diania na pódiu. Kto by už tu namietal, že nejde o integrálnu hudobnú (nie jazykovú, všakže) výpoveď.
Aby som to zhrnul, dobrý text pasuje na melódiu, má úderný refrén, oslovuje univerzálnosťou a formou a občas môže byť poéziou, respektíve, obstojí sám o sebe. Ale aj tak je len doplnkom, ktorého význam si poslucháč vytvára na základe iných estetických hodnôt, než hudobných.
