Dážď
Nad hlavou pútnika nebo sa búri,
zaprší ta zhora mohutný dážď.
Pridlávi zeminu krúp mocných sila,
zatopí ovzdušie, pramatku Zem,
vyvaliac zábrany, tá črieda vody,
hmlovinou halí sa i matka Príroda.
Po lete privíta vysychlá príroda,
že sa jej opäť raz Mrakopán búri.
Rozsieva navôkol velebný dážď,
blaživá vlaha – tá životná sila,
zobúdza neskromne vyprahlú zem,
obnoviac žriedla tak tekutej vody.
Veď zora života vyviera od vody,
zmáčaná plúšťami chveje sa príroda.
Vetrisko Severák, hľa, hladiny búri,
zapadá do mora zvonivý dážď,
vzrastajúc ozrutne Neptúna sila,
ujarmi na chvíľu celučkú zem.
Zvieratá radostne rozbahnia zem,
hlivia si v blate a v kalužiach vody.
Rozprestrie im náruč vznešená Príroda,
vitálna krv sa im toť v žilách búri,
čakajúc túžobne, čo nesie dážď,
narastá vo vnútri zvieracia sila.
Vzmáha sa všakovak i rastlín sila,
od vekov uhoľných, čo zviera zem.
Čerpajú potravu plynúcu od vody,
bujne sa košatí tá Flóra – Príroda,
trávnik si namoká a les sa búri,
vďačne ich poláska živiteľ dážď.
Nakoniec dokoná dielo své dážď,
človeku navrátivš’ génia sila.
Hrmotne klusajúc preorie zem,
bo jemu milotou je čaša vody,
z rosy ho prevažne stvorila Príroda,
márne sa človiečik pre toto búri.
Pozemská sila sa v prietrži búri,
kropiaci dážď zavše orosil zem.
Dopriala Príroda všem za džbán vody.