Temná strana Švédska sa nudí

Autor: Erik Kriššák | 20.8.2015 o 9:47 | (upravené 20.8.2015 o 13:38) Karma článku: 2,45 | Prečítané:  562x

Antológia viac-menej detektívnych poviedok Temná strana Švédska ponúka pohľad predovšetkým na súčasný literárny trend ťažiaci z popularity severskej krimi produkcie, čo sa rúti svetom ako konšpiračné teórie internetom.

Do rúk sa mi dostala náhodou a po prečítaní mi nedalo, cítim potrebu ju opísať aj inak, ako je tomu na prebale.

Čo sa týka spracovania, kniha po prečítaní drží, formálne jej niet veľmi čo vytknúť, kvitujem zaradenie obsiahlejšieho úvodu od zostavovateľa John-Henri Holmberga, v ktorom pútavo popisuje vývoj detektívneho žánru v krajine troch koruniek. Nanešťastie je to to najzaujímavejšie, čo kniha ponúka, ale o tom o chvíľu. Na prebale je mohutne a pekne krvavo zvýraznené meno Stieg Larsson, aby sa dielo dobre predávalo a povedzme si na rovinu, knihe to neuveriteľne uškodilo. Nevýrazná sci-fi poviedka bez spádu, psychológie, momentu prekvapenia atď. patrí k absolútne najhorším príspevkom v knihe a navyše sa sem ani žánrovo nehodí. Smutné, že si zostavovateľ neveril aj bez tejto barličky. Ozaj, nie celkom chápem, prečo má každý autor životopisný medailónik na začiatku svojej poviedky a mierne upravený druhý medailónik na konci knihy. Zdá sa mi to zbytočné. Naopak, záverečné údaje o vzniku a publikovaní poviedok ma potešili.

Celkový počet útvarov nepresiahne množinu prstov na horných a dolných končatinách priemerne vyvinutého jedinca, a teda je ich sedemnásť. Autoriek je o niečo viac ako autorov, čo určite poteší feministické hnutie, asi aj z tohto dôvodu je polícia v literárnom Švédsku na pohľad jemnejšia a krajšia, než, dajme tomu chicagská detektívna suita z mafiánskych prohibičných čias. Podkutý čítaním klasiky „zo socíku“ od Maj Sjöwallovej a Per Wahlöö (Larssonom tiež, ale to prišlo neskôr), ktorú som nedávno doplnil debutovým (nie veľmi zaujímavým) románom Johana Theorina (nie, nebojte sa, viem, že Nesbø je Nór a to sa nepočíta) som sa zo zvedavosti vrhol na obsah antológie.

Milovníci detektívnych pátracích príbehov á la Sherlock Holmes, prípadne obdivovatelia Drsnej školy sa knihe môžu rovno vyhnúť. Poviedky majú síce spravidla nejaký dobrý nápad, ale ten je často utopený (v prvej poviedke doslova) vo fádnom popise a o nejakej gradácii, či dokonca šokujúcom rozuzlení si môžete nechať iba zdať. Ani jedna poviedka neašpiruje na niečo viac, než len odklepnúť predpísaný počet znakov. Sem-tam sa zjaví troška „duchariny“, nechýbajú odvážne a aktuálne témy (islam z poviedky Niečo v jeho pohľade, poviedka Z denníka E. Braunovej azda nepotrebuje komentár, homosexualita v debatnej záverečnej poviedke Sneh v očiach atď.), osobne ma najviac zaujala klasická detektívka (asi jediná v knihe) Poštové sane. Vyzdvihol by som ešte príbeh Vzhliadni na maličkých o stratenom dieťati, ktorý sa v závere pretaví do znepokojivého a úplne odlišného otvoreného konca, z ktorého mrazí. Viacero útvarov je do počtu, napríklad už spomínaná zúfalosť od Larssona zvaná Supermozog a tiež vykonštruovaný kraťas Nepravdepodobné stretnutie, kde sa stretnú dvaja autori a ich imaginárni detektívi, čo znie spočiatku zaujímavo, ale netrápte sa zvedavosťou, nič moc z toho nevypadne.

Nedá mi nehorekovať nad absenciou jazykovej korektúry. Niekedy si preto človek prečíta vetu mixujúcu rôzne skloňovania, až má človek pocit, že sa ocitol na Žitnom ostrove. Akoby sa na preklade výrazne podieľal Google Translator a detaily honorovanému prekladateľovi unikli. Najviac mi táto strojová produkcia udrela do očí v nemenovanej poviedke, kde si jedna osoba otvorí KONZERVU Coca-coly. Prekladateľov a prekladateliek inak bolo vcelku dosť a tých očividných chýb zasa nebolo až tak veľa, takže sa dielo dá čítať relatívne bez problémov.

Celkovo je kniha sklamaním, keby som sa mal podľa nej rozhodovať, či začať bádať na poli švédskej kriminálnej literatúry, asi by som sa obzrel inde. Napriek tomu som však nemal problém ju dočítať a až na výnimky mala každá poviedka aspoň náznak niečoho zaujímavého, takže minimálne ako učebnica premárnených príležitostí poslúži znamenito.

P.S. Príklad nejasných prekladov zo str. 184:

„Poviedka Supermozog sa prvýkrát objavila v treťom čísle internetového magazínu Sfären, ktorý vydával Larsson v spolupráci so svojim blízkym priateľom Runem Forsgrenom. Toto číslo vyšlo v apríli 1972 v náklade menšom než 50 výtlačkov.“

Čo myslíte, vydával Larsson internetový magazín v čase ARPANETu? Alebo uveríte hoci Wikipédii, že to bol tradičný fanzin?

Citácia:

Temná strana Švédska. Ikar : Bratislava, 2014. 381 s. ISBN 978-80-551-3849-7

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?