Rocková Bratislava - konečne!

Autor: Erik Kriššák | 29.3.2013 o 9:19 | (upravené 31.3.2013 o 17:13) Karma článku: 5,48 | Prečítané:  1128x

Už je to nejaký čas, čo sa v éteri zjavovali sľuby o tom, že kniha o rockových skupinách v Bratislave uzrie svetlo sveta. Tento rok sa nemožné stalo skutkom, a tak si hudobný fanúšik konečne môže poťažkať veľkorozmernú a hrubú publikáciu, ktorá neponúka iba osvedčené a tisíckrát ospevované mená typu Prúdy, Collegium Musicum alebo Dežo Ursiny. Pravda, čakať takúto žiaducu literatúru od nejakého hudobného kritika by, vzhľadom na stav vysokoškolského vzdelávania v humanitných odboroch, bolo trúfalé, a preto ju museli spráskať Berka s Frešom, za čo im hneď v úvode ďakujem.

 Martinus.sk

Knihu vypustili do sveta so zámerom zmapovať bratislavskú scénu od jej počiatkov po súčasnosť (čítaj rok 2010) a to je úloha hodná Sizyfa, prípadne nejakého fanatika. Silno pochybujem, že to Frešo robil preto, aby sa ocitol v ďalšej knihe, i keď sa mu v tomto smere v poslednom čase darí. Keďže je to akási mapa, tak je vyvedená na kvalitnom papieri a dokonca vyšla v mohutnom náklade, a preto sa povaľuje na pultoch všemožných kníhkupectiev (ktoré napriek poklesu čítania nie a nie zaniknúť, koťuhy jedni) v priam nechutných množstvách. Obávam sa, že skončí v lacných knihách, však dnes už rockerov veľa nie je a nastupujúca generácia si myslí, že je to to, čo počuje z rádií alebo MTV. Načo plakať nad realitou, poďme k veci. Na viac ako tristo stranách sa to hemží fotkami, spomienkami, encyklopedickými heslami a tak ďalej. Reklamný text na zadnej strane prebalu hlása, že je tu asi 300 kapiel a 1500 hudobníkov, čo je ohromné a počítať sa mi to nechce, tak tomu budem veriť. Navyše, sú tu aj formácie, o ktorých som vedel iba to, že existovali (z plagátov polepených po stĺpoch pouličných lámp) a smial som sa, že to nie je myslené vážne - napríklad kapela s názvom Krvavá Cikanica.

Autori zvolili prísne chronologický prístup, a preto tu máme hneď desať kapitol uvádzajúcich čosi o tom, čo je to Bratislava (aby sa aj zvyšok Slovenska poučil, na čo prevažne nadáva), čo je to rocková hudba (vždy sa nájde aj pár informácií zo sveta, kým sa vrhneme do prešporského prostredia). Gro obsahu tvoria kapitoly rozdelené po dekádach (60. roky až nulté roky po roku 2000), ktoré s vojenskou pravidelnosťou drilujú informácie o situácii v spoločnosti (a že si to Komunisti vyžerú, o tom nepochybujte), a potom, tiež viac-menej chronologicky (žiadne abecedné radenie sa nekoná), nasledujú heslá o skupinách. To ma sprvoti trošku iritovalo, pretože ak nejaká skupina existovala niekoľko desaťročí, zjavuje sa vo viacerých kapitolách. Časom som si na to zvykol, pochopil som, že je to vlastne fajn, čitateľ je stále usadený v konkrétnej dobe, čo je plus. Napokon je tu ešte sedem kratších kapitol, ktoré si všímajú bratislavských pobehajov (All-arounders, čo sú maníci, čo hrali s každým, kto ich nedokázal násilím odohnať), comebacky, agentúrny život, nástrojové vybavenie, texty (vlastne textárov), obslužný personál a tak.

Perfektné je, že pisatelia sa vyznačujú značne veselým štýlom beletristického rozprávania, vtipnými pasážami sa to tu len tak hemží, mohli by konkurovať výskytu neprávd v ľubovoľnom prejave ktoréhokoľvek politika. Jedna o hlasitosti za všetky:

"Jazz, folk, veľká časť popíku aj vážnej hudby sa dajú počúvať takmer potichu. Možno je to tým, že vážna muzika i jazz majú väčšiu výpovednú hodnotu a popík sa dá počúvať potichu zase preto, že sa väčšinou nedá počúvať vôbec."

Samozrejme, sú tu aj registre. Register kapiel je parádny a odkazuje na strany s heslami, čo je pri spomínanom rozvrhnutí textov veľmi vítaná pomôcka. Nasleduje register hudobníkov, opäť je to paráda, ale zamrzí, že sa tu nevyskytujú čísla strán, iba názvy kapiel. Ak chce niekto zistiť, kde sa v knihe píše napríklad o basákovi Dušanovi Dvorínovi, musí prejsť dva registre, čo je otravné.

Samotní autori si boli vedomí, že ich záslužná práca aj tak neobsiahne všetko, nuž sa na niekoľkých miestach s vervou alibistov prezieravo i triezvo dovolávajú toho, že sa síce snažili, ale o niečom jednoducho informácií nieto a pamäť sa za tie dekády deformuje. Napriek tomu si neodpustím pár kritických úvah. V bratislavskom hudobnom podhubí sa kvasím od polovice 90. rokov. Všetky poznatky, ktoré mám o niektorých kapelách, usvedčujú autorov z toho, že nemali bohvieaké zdroje a heslá sú v lepšom prípade nepresné, v horšom vycucané z prsta (zaujímalo by ma, kto spomínal). Napríklad viem, že kapela Dorian Gray mala podstatne turbulentnejší vývoj obsadenia, ako to naznačuje jej heslo (a aj jeden album kdesi vypadol). Radio Luxembourg a Peter Csonka Band neboli totožné projekty, ktoré sa nahrádzali a už vôbec sa prvá menovaná nestala základom Dr. Schlosser Bandu. Viem to preto, lebo som v oboch hral. Chápem, že niekto, kto spomínal na Macovu (Peter Csonka sa inak ani neoslovoval a dnes už je mu zem ľahká) minulosť, netušil, ako to vlastne bolo, výsledkom je však jedno totálne nepresné heslo. Tam, kde sa informácie povaľovali na nete v hojnejšom počte, je to lepšie, akurát snaha o beletrizáciu sem-tam mierne skresľuje realitu (Žalman Brothers Band). Peter Žalman je uvádzaný ako člen Krokobandu, čo sa zakladá na tom, že raz Kroko nemal basáka a potreboval ísť na prehrávky, nuž poprosil Peťa, aby tam s ním išiel zohrať divadlo. Sám Peťo bol prekvapený, že sa tým stal členom kapely, v ktorej, ako mi prízvukoval, nikdy oficiálne nepôsobil. Navyše, keď si knihou listoval môj otec, starý bratislavský rockový fanúšik, pristavil sa kdesi pri nejakej fotke v 60., či 70. rokoch a vraví, že predsa zostava tejto kapely (teraz si nespomeniem na názov) fungovala až na konci jej existencie, a teda pár rokov potom, ako hlása text pod fotografiou. Čo tým chcem povedať? Že informácie tu prítomné treba brať ako orientačné.

Jasné, že chýbajú aj skupiny, ktoré preukázateľne koncertovali a autori publikácie o nich netušili (sám viem o troch, v ktorých som kedysi pôsobil). To však nie je chyba, ale prirodzený stav, nikto nepozná všetko. Zároveň sú tu aj také bandy, ktoré sú len vymenované, lebo sa o nich okrem názvu nič nedalo zistiť. Tam ma prekvapuje prítomnosť kapely DoNoWa, čo bola vlastne Krokova formácia medzi Krokobandmi. O nej bývali informácie aj na webe (a Kroka pozná každý starší rocker v Bratislave, však hrával aj s Barinom v Rockforte). Ďalšou nevýhodou je prítomnosť kapiel, ktoré sa asi nikto neodváži vynechať, i keď je termín rock v ich prípade dosť prehnaný. Zbaviť sa Hexu, Elánu, Metalindy alebo Made 2 Mate, to si vyžaduje odvahu presahujúcu ktorýkoľvek oficiálny pokus o zaznamenanie našich hudobných dejín a stratu profesionálnej kolegiality , nuž to beriem ako nutné zlo. Samotní autori to navyše v textoch čiastočne priznávajú, pričom sa dá akceptovať fakt, že aspoň spočiatku sa pri nich nejaký ten rock vyskytol, tak je im odpustené.

Vo výsledku je tu perfektne sa čítajúca kniha o rockovej hudbe, ktorá ponúka dosť faktov o zostavách a názvoch kapiel a k tomu vtipne podané texty, ktoré si nerobia nárok na historickú presnosť. Inými slovami, je to skvelá kniha.

Bibliografický odkaz:
Berka, Tomáš - Frešo, Fedor. Rocková Bratislava. Bratislava : Slovart, 2013. 335 s. ISBN 978-80-556-0892-1

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?