Strašidlá najstrašnejšie

Autor: Erik Kriššák | 29.9.2012 o 10:06 | (upravené 29.9.2012 o 10:35) Karma článku: 7,96 | Prečítané:  752x

Alfred Hitchcock je pravdepodobne známy každému obyvateľovi takzvaného civilizovaného sveta. Áno, to je ten, čo na filmové plátna priniesol horor takého formátu, že sa dostal nielen do kín a do učebníc, ale i do kníh o troch pátračoch. Alfred je pravdepodobne aj vášnivým čitateľom brakovej literatúry, čo je sympatické, nakoľko sa k nej radia všetky tie skvelé knihy plné krvi, násilia, strachu, dobrodružstva a explicitnej, hm, romantiky. Preto nečudo, že v roku 1967 uzrelo svetlo sveta dielo Alfred Hitchcock Presents: Stories That Scared Even Me vydané "newyorkským" nakladateľstvom Random House. A, čuduj sa svete, v roku 1970 vyšlo v slovenskom preklade pod hrôzostrašným názvom Strašidlá najstrašnejšie. Že táto antológia hororových príbehov stojí za to, dokazujú napríklad aj nasledujúce riadky:

Antológia obsahuje presne dvadsaťštyri kratších poviedok a jednu dlhšiu novelu. Poviedky zastupujú prakticky celé dovtedajšie dvadsiate storočie, Rybacia hlava od Irvina S. Cobba vyšla už v roku 1913, logicky najviac dielok je povojnových (a teda z 50. a najmä 60. rokov). Hitchcock neváhal do výberu zaradiť aj zo dve autorky (Ellis Petersová a Margaret St. Clairová), ale inak je to pánska jazda. Z prezentovaných autorov by teoreticky niekto mohol poznať klasika T. H. Whitea, ale inak si trúfam povedať, že mená veľa ľuďom nebudú hovoriť nič. Nevadí, podstatný je obsah.

Poviedky sú niečím ako príručkou hororových príbehov, je tu všetko, kanibalizmus, desivé nočné putovania, tajuplní kňazi, vyšinutí psychopati, bezvýchodiskové situácie, presuny časom i priestorom, strašidelné domy, prekvapujúco civilné príbehy bez nadprirodzena i iných prirodzení a dokonca dôjde aj na tradičnú mimozemskú inváziu v tak originálnom rúchu, až sa čudujem, že novelu Z morských hlbín (Out of the deeps) Johna Wyndhama ešte nesfilmovali.

Čo robí horor v skutočnosti tak skvelým zážitkom? "Strach, to je jasné!" vykríknu nadšení konzumenti i znechutení literárni kritici. Nuž a okrem toho? Nič? No predsa tie úžasné sondy do psychiky skúšaného človeka, či dokonca spoločnosti. To, ako reagujeme na extrémne situácie, dokáže horor opísať tisíckrát zaujímavejšie, než deväťdesiat percent vážnej literatúry. Keď sa dovolenkujúci manželský pár dozvie, že Ameriku zbombardovali a v okamihu nemajú doláre žiadnu hodnotu, keď má človek možnosť legálne zrážať chodcov, keď jediným svetielkom nádeje v potopenej lodi ostáva zabiť skôr, ako budeš zabitý, je to desivejšie ako stovky strán Zločinu a trestu. Vrcholom je už spomínaná novela, v ktorej mimozemšťania obsadia morské hlbiny a postupne sa snažia zlikvidovať to, čo je na povrchu (pravda, až potom, čo sa ľudia pokúsia poslať im na privítanie nejaké tie hlbinné bomby). Pritom ich prakticky nikto nikdy nevidel a neuvidí. Je úžasné, ako sa už pred pol storočím podarilo vystihnúť ľudskú spoločnosť. Keď sa začnú topiť ľadovce na póloch a hladina oceánov stúpa, ľudia neutekajú, pretože v médiách sa tvorí obraz toho, že sa nič nedeje a že, čo je ešte desivejšie, vlády to majú pod kontrolou. Každý, kto varuje pred útokom z hlbín, je označený za nepriateľa spoločnosti, blázna a populistu v jednom. Akoby som videl vývoj eurozóny. Utajovanie a ničnerobenie napokon spôsobí, že ľudia ostávajú na pobreží a chodia do práce aj v momente, kedy sa na nich ženú tsunami. Pritom väčšina novely sleduje to, ako sa nehody a strety prezentujú mediálne. Wyndham má navyše zmysel pre humor. V momente, kedy sa začínajú potápať lode, ponúka pohľad na žurnalistiku:

"Opäť som roztvoril svoje noviny a začal som pozornejšie čítať ten článok. "Ženy," pochopiteľne, "jačali, keď... Ženy v nočných úboroch vybiehali z kajút... Ženy vytriešťali oči hrôzou a stískali svoje deti..." Ženy robili toto a ženy robili tamto, keď "smrť mlčky zaútočila na spiacu loď." Keď som odhodil všetok ten ženský žargón a úradný repertoár fráz vhodných pre námorné nehody, obnažil som kostru veľmi kusej agentúrnej správy. (Hitchcock, str. 388)"

Ešte desivejší je záver, v ktorom sa dozvieme, ako vzniká nová ľudská spoločnosť. Ale to si radšej prečítajte.

Čo sa týka spracovania, zamrzí, že Zväz slovenských spisovateľov si nedal tú námahu a nejakým predslovom/doslovom nepriblížil či už Hitchcocka alebo prezentovaných autorov. Preklady tiež nie sú práve dokonalé, nehodlám sa púšťať do špekulácií, nakoľko fundovaní boli angličtinári za komunizmu, avšak niektoré do očí bijúce doslovne preložené frázy sú neodškriepiteľné. Napríklad: "Som istý, že sa dohodneme" - I'm sure... a pod.

Knihu nenájdete na pultoch kníhkupectiev (hoci vyšla aj v roku 2006), skôr v knižniciach rodičov, miest či obcí a možno sa nejaké kúsky potulujú po antikvariátoch. Rozhodne stojí za to si ju prečítať, má aj dnes čo povedať o tom, akí sme a kam spejeme.

Kniha:

Hitchcock, A. Strašidlá najstrašnejšie. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1970. 508 s. Tvorba národov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?