Digitalizujme kultúrne dedičstvo, zavelili peniaze. Naozaj?

Autor: Erik Kriššák | 12.6.2012 o 8:45 | (upravené 12.6.2012 o 9:33) Karma článku: 7,99 | Prečítané:  1113x

So záujmom som si prečítal výstupy z tlačovky ministra kultúry, ktoré zverejnil denník Sme. Pretože od roku 2007 je o tomto jedinečnom jave známe menej ako o Atlantíde a aj Yetti bledne závisťou, ako mýticky digitalizácia kultúrneho dedičstva vyzerá, chcelo by to sem-tam sa nad tým zamyslieť. Ako človek, ktorý sa v roku 2007 ako slepé kura k zrnu dostal priamo doprostred diania, by som rád uviedol na pravú mieru niekoľko skutočností, ktoré sú s celou vecou spojené.

V prvom rade mi dovoľte, aby som sa zasmial každému, kto tvrdí, že cieľom prioritnej osi č.2 „Rozvoj fondových a pamäťových inštitúcií a obnova ich národnej infraštruktúry“ Operačného programu Informatizácia spoločnosti (OPIS) je digitalizácia. Nič nie je vzdialenejšie pravde. Iste, na papieri to tak vyzerá, dokonca aj merateľné ukazovatele k tomu nabádajú, ale povedzme si úprimne, načo je komu digitalizácia, ak múzeá, galérie, knižnice, archívy atď. postupne vykonávajú už len upratovaciu činnosť a premiestňujú hromady prachu v depozitoch tak, aby zakryli plesne a vášniví hubári spomedzi ich zamestnancov majú sezónu po celý rok? O tom, že kultúrne dedičstvo je v tichosti a tajnosti (schválne skúste zistiť, kto má prístup k 90 % zbierok zavretých v depozitoch inštitúcií, ktoré ho spravujú pre nás, lebo je vraj naše) odsúdené na pomalú degradáciu v nehostinných podmienkach (niet peňazí na opravy budov, niet ich ani na konzervovanie či reštaurovanie a už tobôž ich nieto na pritiahnutie novej generácie odborníkov, ktorí by si k nášmu bohatstvu mali vybudovať vášeň, ktorá prekračuje fandenie vo voľnom čase, však kto by sa tým u nás dnes živil). Ako to býva, na nič z toho sa pri OPISe veľmi nemyslelo a nič nie je nešťastnejšie, ako to, že sa kultúra dostala do programu IT projektov.

Áno, pri všetkej úcte, digitalizácia nie je o IT. Obnova infraštruktúry áno, ale sotva to znamená iba a len outsource mimo pamäťových a fondových inštitúcií. Digitalizácia každého jedného artefaktu je odborný proces, nedá sa vytrhnúť z prostredia kultúrnych inštitúcií, respektíve, dá, v predstavách ľudí, ktorí za vrchol kultúrnosti považujú to, že z vydrancovaných peňazí venujú odrobinky na vstupenku na smotánkový ples. Bez kurátorov, ktorí poznajú zverené zbierky, odborníkov, ktorí vedia posúdiť kultúrnu hodnotu artefaktov a vedia, čo je potrebné zachovať aj v digitálnom tvare, je to iba o biznise - spravím, zhrabnem, predám Hollywoodu ako kulisy do filmov. Asi nikoho neprekvapí, že vízia daňového systému má za následok to, že máme polovicu roku 2012 a IT sektor vedie vojnu o piesoček. V hre je predsa, aj s pro ratou (platíme si, aby sa dal cieľ Konvergencia slúžiaci akémusi vyrovnávaniu rozdielov regiónov aplikovať aj na Bratislavu), niečo okolo 200 miliónov EUR, ktoré azda nebudú vynaložené na akési pohrobky socialistických inštitúcií, ktoré by azda začali nielen produkovať odbornú správu toho, čo je im zverené, ale ešte by aj využívali prístroje mladšie ako zo 70. rokov minulého storočia. No fuj! Takto kaziť trh...

Keď si k tomu pripočítame fakt, že pri všetkej úcte neviem vymenovať jediného úradníka ministerstva či úradu vlády, ktorý by poznal situáciu vo všetkých našich kultúrnych inštitúciách a chápal, že začať treba od nich, je jasné, že sa nečerpá. Bez inštitúcií to nepôjde. A tu sa začína ďalší problém. Ani jedna národná kultúrna ustanovizeň na OPIS nebola pripravená a nie je dodnes. Knižnice sú na tom najlepšie, ale jednooký medzi slepými to nevytrhne. Ak sa nezmení organizácia, sotva podá výkony. Navyše, OPIS vyžaduje spoluprácu takmer všetkých z nich. To chce zmenu myslenia (vyhrabať ľudí z prachu „skladov“), koordináciu a vôľu. To chce pochopiť, že digitalizácia je komplexný proces, ktorý zasahuje všetky činnosti inštitúcií, vyžaduje si aj prípravu, logistiku, množstvo práce s vedomosťami a metadátami atď. Plus to chce mať priamo v inštitúciách schopných manažérov, ktorí zvládnu byrokraciu fondov a vypĺňanie nič nehovoriacich tabuliek pre ich zriaďovateľov. A teraz sa skúste zamyslieť, kto toto bude robiť za 600 EUR v hrubom mesačne, keď outsource manažmentu nevykoná nič a berie podobné sumy na hodinu. Tým ľudí, ktorým na kultúre záleží, priveľmi nemotivujete, skôr ich naštvete. Každá inštitúcia, ktorá si do projektu napísala komplexný prístup, naráža na nepochopenie, a preto je jasné, že musela robiť kompromisy. Ani by to neprekážalo, keby sa teraz nehádzala všetka vina za oneskorenie iba na ne (reči o vine toho a toho ministra neberiem, striedania vlád netreba brať vážne, to je povolebná rutina). Rád by som sa spýtal všetkých zúčastnených, ako si to predstavujú. Nechať prijímateľov národných projektov napospas mimozemšťanom (í tí), ktorí nehľadajú cestu domov, ale takzvane expandujú na nové trhy, to je cesta do pekla. Digitalizovať a nemať plán na ďalšie zhodnocovanie tej takzvanej národnej infraštruktúry (čo sa teraz v rámci digitalizácie nastaví, to bude slúžiť opäť aspoň dvadsať-tridsať rokov, to vidno na vybavení našich kultúrnych inštitúcií aj v súčasnosti). A áno, cieľom je vyhrabať to z archívov a sprístupniť verejnosti, na reči o vzdelávaní, turistickom ruchu a Europeane sa vykašlem, to sú omáčky, o ktorých ešte nikto nerozmýšľal, iba o nich kecáme.

Spoliehať sa na úradníkov nemožno. Nie preto, že by nedokázali zvládnuť tú tonu administratívy, ktorá je so štrukturálnymi fondmi spojená, od roku 2004 už niečo preskákali a určite nie sú všetci poskokmi nemenovaných konšpiračných ufónov. Problém je inde. Nikto zo zúčastnených sa na kultúru nedíva ako na niečo, čo nás ukotví v čase a priestore a dáva nám nielen obraz, ale aj legitimitu považovať sa za národ, ktorý na našom malom Slovensku skutočne má čo hľadať a nachádzať.

Prečo sa na to stále nevykašlem? Pretože viem, že ak sa aspoň čiastočne nepodarí naštartovať komplexné procesy odborných činností, tak nám zdigitalizované fragmenty rozpredajú tí, čo sa na to tešia a čo sa nerozpadne, to sa nahádže na kopu a nechá rozkmásať okoloidúcim. Viem, že k ideálu to má ďaleko, merané na eurá (asi tak 200 miliónov EUR vzdialená predstava), ale myslím si, že niekto by mal stáť aj na strane nášho, akože to nazývame, aha, kultúrneho dedičstva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?