Pätica rockových obskúrností

Autor: Erik Kriššák | 10.1.2012 o 20:22 | (upravené 25.2.2012 o 20:06) Karma článku: 6,02 | Prečítané:  1074x

Moja vášeň pre rockovú hudbu prelomu rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych ma síce katapultovala do sfér, kedy sa o svojich hudobných miláčikoch môžem baviť prevažne s generáciou mojich rodičov, ale neľutujem. Berte tento malý exkurz po pozabudnutých hard rockových veličinách, podivných obskúrnych temno orientovaných imidžistoch a blues rockových gitarových velikánoch ako takú malú večernú spomienku na doby, keď ešte slovo rock znamenalo to, čo hlásalo.

Začneme zhurta. Nemecká hard rocková (neskôr až brass či džez rocková) skupina Lucifer's Friend nahrala niekoľko albumov a preslávila sa najmä ako zoskupenie, ktoré dodalo svetoznámej kapele Uriah Heep speváka Johna Lawtona. Eponymný debut z roku 1970 ponúka v skladbe Ride the sky variantu na zeppelínovský Immigrant song. Netuším, čo bolo skôr, ale kde Plant jačí, tam si Luciferov priateľ vystačí s lesným rohom! To sa často v hard rocku nepočuje.

Lucifer's Friend: Ride the sky

A keď už som u tých Luciferov, nezaškodí pripomenúť si britskú folk-art rockovú skupinu Black Widow, ktorú nezmyselne dobová kritika prirovnávala k Black Sabbath, pretože tiež preferovala satanistický imidž. Aj jej debut, Sacrifice, je z roku 1970 (najlepší rok pre rockovú hudbu, pokiaľ to som schopný posúdiť), a obsahuje kúzelnú pohanskú skladbu Come to the Sabbath, ktorá znela koncertne akosi takto:

Black Widow: Come to the Sabbath

Skupinu Deep Purple hádam predstavovať netreba, jej prvú zostavu tvoril aj istý Nick Simper, ktorý z nej napokon odišiel tesne pred preslávením a založil skupinu Warhorse, ktorá nahrala dva skvelé albumy. Eponymný debut (neuveríte, z roku 1970) ponúkal okrem progresívnych a párplovských peciek aj túto ráznu vecičku:

Warhorse: Ritual

Nemecká skupina Frumpy patrí k tomu najlepšiemu, čo tamojšia rocková scéna ponúkala a ponúka, nahrala štyri albumy a za mikrofónom stál "chlap", ktorý ale vyzeral ako žena, skrývajúci sa za meno Inga Rumpf. Aby som tu mal aj výnimku potvrdzujúcu pravidlo, ukážka je z tretieho albumu By the way z roku...1972.

Frumpy: Going to the country

Na záver si neodpustím velikána a môjho najobľúbenejšieho gitaristu, istého Roryho Gallaghera. Ten je všade okrem našich luhov a hájov uznávaný až hrôza, dosiek nahral (či už so skupinou Taste alebo sólovo) na dve desiatky a všetky oslavné prídavné mená sú málo, aby popísali jeho unikátny prejav, ktorý dokázal vypredávať štadióny, aj keď celý život nemal jediný hit v rádiu. Z debutu (1971, samozrejme to už nie je pravidlo) pochádza nasledujúca ukážka:

Rory Gallaghr: Laundromat

A to je na dnes všetko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?