Neoblomná
Do rána
doráňaná si si polámala
všetky rozvášnené kosti,
ako rýmy v krkolomnej poézii.
Aj tak zostávaš neoblomná.
Sťaby ďalšia nepodarená báseň,
ktorá si o sebe myslí to,
čo jej namyslený autor.
A pritom by stačilo
menej vymýšľať a viac precítiť
to zrastanie lomov svetla
v zlomkoch tieňohier
našich pier, ktoré
píšu onakvejšie verše
než zlomené negramotné
srdcia, čo pištia nad
každou prasklinou
a s vypätím posledných síl
puknú.