Prečo živiť rakovinu?

Autor: Erik Kriššák | 16.8.2011 o 18:19 | (upravené 16.8.2011 o 18:37) Karma článku: 7,29 | Prečítané:  1403x

Čím menej rozumiem súčasnému stavu spoločnosti, tým viac ma zmáha pocit, že súčasné smerovanie sveta vtelené do vyššej produktivity a podobných záležitostí nič nerieši, naopak, takzvané krízy si veselo bujnejú ako rakovina. Berte túto moju malú úvahu s rezervou, ekonomike som nikdy nerozumel a nehodlám s tým začínať.

Poznáte to. Musíme viac pracovať, treba robiť na budúcich dôchodcov, ktorých bude ako maku. Navyše, je kríza, treba sa viac a viac snažiť, pracovať, drieť, fachčiť, makať, prípadne vykonávať aj iné slovesá vystihujúce aktivitu trvalo udržateľnú (a teda neustále produkovanie čohokoľvek za vidinou blahobytu). Opantáva ma depresívny stav, že model súčasného trhového hospodárstva zlyhal a je z neho zhubná choroba.

Povážte. Vraj sa u nás málo robí a je potrebné pridať, aby sme dobehli vyspelé krajiny, ktoré sú s nami v Európskej únii (a ešte neskrachovali, zázrak). Pritom sa v štátnej a verejnej správe (a aj v niektorých segmentoch súkromnej sféry) bežne dajú stretnúť ľudia, ktorí sú síce zamestnaní, ale pracujú tak hodinku-dve, aj to, keď je špička. Manažér, ktorý celý deň pobehuje po mítingoch (čítaj súkromne), aby večer svietil v budove, budiac dojem vyťaženého človeka, si môže podať ruku s úradníkom, ktorý má úradné hodiny presne dva dni v týždni (raz poobede, raz doobeda) a aj to treba vyčkať, kým dopije kávičku a dotelefonuje s rodinným príslušníkom. Fakt by ma zaujímalo, čo by títo ľudia mali robiť navyše. Podľa mňa nie je problém v osem, desať či šestnásť hodinovom pracovnom dni, chyba je v zmysle tejto „práce“. Model – čím viac makám, tým mám viac peňazí, ktoré vrazím do statkov – v konečnej fáze vymaže kríza na trhoch (čiže slávne trhové hospodárstvo) a celý kolobeh práce bez zmyslu začína nanovo. Čím viac sa spoločnosť snaží pridať v produkcii, tým viac odpadu vyprodukuje a krízy to evidentne nezaženie. O tom, že vraj to, čo produkujeme, aj tak zhltnú dnešné hladné krky a na naše už nebude mať kto robiť, ani nevravím. Je to ako rakovina, bujnie a bujnie a aktivita ju iba urýchľuje.

Paradoxne, menej by mohlo byť viac (a tu sa dostávam na pole mýtických predstáv, ktoré mi moja myseľ, prostá chápania makroekonomických modelov a civilizačných hybných síl, začala vykresľovať pred očami). Prečo by sa nemohlo robiť len štyri hodiny, zato činnosti, ktoré majú zmysel? Aby sme sa najedli, aby sme mali strechu nad hlavou, aby sme mohli aj vypnúť, relaxovať, žiť? Je to utopisticky naivné? Nech, kam vedie nadprodukcia potravín, ktoré každý deň vyhodíme do smetiaka, pričom sú na svete krajiny postihnuté hladomorom? A kam vedie racionalizácia výroby, ktorá je v princípe nanič, pretože otroci z krajín pruhovanej mačkovitej šelmy kdesi v Ázii vyrobia aj tak všetko lacnejšie, vo väčšom, a predsa z toho nič nemajú? Nie je na tom niečo chybné?

Nenastal čas na zmenu paradigmy (hej, zvláštne slovo, ktoré vedci radi používajú, aby mohli zasa desaťročie bádať za peniaze ľudí, ktorí podobné slová nepoznajú, ale práve teraz mi prišlo vhodné)? Nemali by múdre hlavy prehodnotiť, ako ďalej? Tá slučka produkcia-peniaze-(ne)moc-produkcia-peniaze-(ne)moc..., ktorá nás ubíja do masy energetických nápojov, ktoré nemajú čo poháňať, ma nebaví.

Neponúkam riešenia, žiadne nemám, netuším, ako z toho von, iba som mal potrebu sa vyrozprávať a otázniky v hlave som vyventiloval na Vaše obrazovky. Pokojne ma v diskusii vyveďte z omylu. Ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?