Píšem – čo sa z toho dá vyťažiť

Autor: Erik Kriššák | 3.7.2011 o 10:41 | Karma článku: 6,82 | Prečítané:  296x

alebo nielen po stopách v metre.

Vo voľnej chvíľke som sa vrátil ku svojej minulej básni Píšem, že z nej spravím niečo iné. A vtedy som si pomyslel, že by mohlo byť zaujímavé popísať pár slov k dielu samotnému i k možnostiam, ktoré sa núkajú.

Kto by chcel pátrať po stopách, pravdepodobne si všimne, že ide o trocheje, a teda sa prízvučné slabiky striedajú s neprízvučnými. Rým je striedavý, ABAB CDCD atď., pričom platí, že osem slabík (štyri stopy) majú nepárne verše a šesť slabík (tri stopy) majú párne verše v strofe. Základným stavebným kameňom básnického fintenia je anafora (opakujúce sa slovo na začiatku každého verša). Toľko k nudnej teórii, s ktorou sa ďalej zaoberať nebudem a vrhnem sa na umenie škrtať.

Vzdelanie zo základnej školy kombinované s absenciou talentu na matematiku mi po chvíľke dáva poznatok, že strof je tu celkom šesť. Vzhľadom na to, že každá strofa vyjadruje uzavretú sumu myšlienok, je možné vyškrtnúť takmer každú z nich (jedinou výnimkou sú posledné dve strofy).

V prvej verzii ponechám len úvod a záver:

Píšem, hoci nemám núdzu,
píšem, lebo musím.
Píšem, často hľadám múzu,
píšem, badám: „Tu si!“

Píšem rany raným listom,
píšem, šľak ma trafí!
Píšem, najprv nanečisto,
píšem epitafy.

Hoci by to stačilo, ako báseň by to obstálo tak akurát do šuplíka. Úplne okato sa tam predvádza jeden gramatický rým a trošku mimo kontextu sa tam zjavili rany raným listom. Nahradiť sa dajú napríklad myšlienkovo príbuznými veršami tretej strofy:

Píšem stále dookola,
píšem, šľak ma trafí!
Píšem, kým ma život zdolá,
píšem epitafy.

Výhodou pravidelného metra je to, že z textu sa stáva lego. Iste, mnohí namietnu, že tým sa vytráca úprimnosť, ľudskosť, skutočnosť papier zvlažujúcich citov a tak podobne, ale povedzme si na rovinu, keď sme sa ako deti hrali so stavebnicami, chýbalo nám všetko menované? Skôr naopak, prinášalo to radosť. Tvorivosť sa neobmedzuje na prvý (jeden) pokus, akokoľvek je „prvopokusnosť“ ľudstvu vlastná. Keď chcete, skúste vyhodiť ľubovoľnú strofu alebo pomeňte verše, uvidíte, že významov je v tom skrytých viac, než by sa zdalo.

Aby bolo jasné, aj keby som nechcel škrtať (čo som nechcel), báseň by mohla pokojne skončiť štvrtou strofou. Posledné dve sa vymykajú, jednak sú významovo previazané, a tiež v podstate dodávajú určitý nezlomný a optimistický záver (korenený posledným dvojverším, ktoré z inak egoistického výlevu robí niečo ako milostnú báseň). Prečo ich je teda šesť?

Prvá strofa nastoľuje tému, popisuje závislosť (a nie náhodou je tam personifikovaná bytosť ženského rodu). Druhá vyjadruje známu pravdu, že každý robí to, čo chce, bez ohľadu na to, že nemá čo povedať a davy ho pri tom odhalili. Radostné stavy oprávňujú použiť aj citoslovce. Tretia strofa sa najviac blíži vyznaniu k svojej posadnutosti, navyše, je v nej votkaný časový interval dlhý práve jeden život. Nasleduje vyslovene pocitová štvrtá strofa. To, že písanie tých prázdnych slov literatúre ubližuje, sa mi jednoducho núkalo. V podstate však obsahovo opakuje predchádzajúcu strofu, životný cyklus je prítomný, končí epitafom, čo by stačilo, keby autor nebol nasilu geroj a nechcel k tomu dodať niečo suverénne. A preto nastupuje piata strofa, ktorá obracia naruby druhú strofu plnú egoizmu, hneď v úvode naznačí, že to, čo píšeme, je niekomu určené, že sa propagujeme, reklamujeme (Zlaté stránky z básne robia vopred zastaranú vec, o sto rokov nikto nebude tušiť, čo to znamená), že vstupujeme iným do mysle (schválne neprezradím, aký antický výrok parafrázujem) a vyzývam ich k tomu, čo je v šiestej strofe. Tu opúšťam anaforu, ktorá dala básni meno, pretože som chcel narušiť schematickosť diela a zdôrazniť každé slovo. Odmietnutie nevyhnutného a popretie fatalizmu mi je v poslednej dobe vlastné (puberta sa vyznačovala opakom, básne mládeže dokazujú, že je to jav univerzálny), navyše, nasleduje výzva osobe, pre ktorú píšem, pre ktorú to všetko má zmysel (a pokojne to môže byť tá múza z prvej strofy).

Na záver sa pristavím pri niektorých významových nuansách. Dlho som váhal, či tam nedám písmo s veľkým P (píšem Písmu z lásky), dodalo by to slovám nádych náboženstva (a zároveň by sa dalo zahmlievať, že išlo o pomenovanie personifikovaného písaného slova, takže nič náboženské v tom nie je). Napokon som to zavrhol, to by išlo nad moje osobné životné postoje a vyznelo by to neúprimne (aspoň mne). Druhý moment, na ktorom som dosť zaváhal, bol v úplnom závere:

Píšem ódu tebe, ani
nepredstieraj ostych!

Zvažoval som, keď som to už mal hotové, či to nepreniesť do prvej osoby, vzhľadom na to, že je to celé osobne poňaté (Píšem ódu tebe, ani nepredstieram ostych!). Ale zvíťazila línia, ktorá je vlastná láske, a síce vyjadrenie túžby, že bude opätovaná. Tým končím, aj tak som toho už natáral až dosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?