V nestráženej chvíľke kdesi na závažnej pracovnej skupine riešiacej autorské práva a šírenie digitálnych diel internetom počas chvíľky nepozornosti mi ruka začala písať do poznámok niečo takéto:
Zmluvy
Akoby papier mohol zastaviť
prúd slov....
Do všetkých smerov
ich nesie vietor
podpis vybledol a
zmluvy, odviate vetrom,
strácajú sa
v jesenných listoch.
Darmo sa otriasate!
Ide zima.
Pretože sa to celé konalo v angličtine, rýchlo som zbúchal aj anglickú verziu, ktorej Vás ušetrím. Takmer okamžite mi došlo, že text je jednak kostrbatý, druhak zbytočne rozťahaný a tretiak mi takmer okamžite napadla iná verzia:
Strom poznania
sa otriasa
a v jesenných listoch
píše svoj životopis.
Ide zima.
Keby som mal o desať či pätnásť rokov menej, asi by som sa touto filozofickou dumkou opájal sťa nektárom, ale čas je neúprosný, chcelo by to vycizelovať. Čo je na tom dobré? Nálada sa mi páči. Trasúci sa strom poznania na jeseň, to zaváňa zabúdaním a určitým splínom. Navyše, keď už je tam tá jeseň, pohotovo nahrádza pestrofarebnosť, mnohorakosť poznatkov, spomienok a podobne. Výhodou je univerzálnosť pochopenia. Strom poznania je zažitý výraz a jesenné listy v našich končinách netreba prifarbovať, čitateľ vie, o čo ide. Že sa listy aj píšu, nie je žiadna originálna asociácia, ale v kombinácii so životopisom na sklonku roka to na seba pekne naväzuje. A koniec, ktorý je neodvratný, symbolizuje zima (opäť nič originálne, ale nevadí mi to).
Napriek všetkému ďalej hľadám slová. Životopis zachovám v nadpise (má príliš veľa slabík, v básni chcem mať maximálne tri, a to iba preto, že mám z toho lepší estetický pocit, teóriu za tým nehľadajte) a upravím detaily:
Životopis
Strom poznania
striaslo
a v jesenných listoch
píše pamäti.
Ide zima.
Aj bez štipky novátorstva vo forme, či myšlienkach, je to príjemný existenciálny zhluk slov s melancholickým nádychom. Preto som spokojný.